Svätým Otcom čo najväčšiemu počtu ľudí. Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska v tejto súvislosti priniesla rozhovor rímskej agentúry Zenit s biskupom Pierom Marinim, ktorý sa ako pápežský ceremoniál zúčastňuje na verejných omšiach Jána Pavla II. už 15 rokov.
Prečo pápež toľko cestuje?
Pápež ide utvrdiť bratov v láske tak, že hlása Slovo a slávi sviatosti. Vo svojej poslednej encyklike hovorí: “Eucharistia buduje spoločenstvo.” Keď Eucharistii predsedá rímsky biskup, jasne sa zviditeľňuje univerzálnosť Cirkvi. V slávení Eucharistie pápež koná svoju službu najplnším spôsobom. Preto je svätá omša vždy srdcom každej apoštolskej cesty - inak by prevládal jej občiansky aspekt. Iba tak môžeme pochopiť pápežovu túžbu navštíviť aj tie najvzdialenejšie ostrovy.
Čo si pamätáte z prvej cesty, na ktorej ste sa zúčastnili?
Bolo to v apríli 1987 a bol to krst ohňom. Boli sme v Čile v Parku O´Higginsa. Mala to byť omša zmierenia a zmenila sa na omšu geríl. Od začiatku liturgie slova sa strieľalo na stany. Potom zrúcali pódium novinárov. Polícia prišla v obrnených vozoch. Pápež hľadel na nosítka s ľuďmi s krvavými poraneniami, ktoré nosili popri ňom. Oblaky slzného plynu občas dosiahli až po oltár. Bola to skutočne veľmi náročná omša. Na záver pápež predniesol tie slávne slová: “Láska je silnejšia.”
Jedným z aspektov týchto omší na zahraničných cestách je stretnutie s kultúrami...
Sú dobrým odrazom reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Prešli sme od liturgie vhodnej pre rímsku Cirkev k liturgii otvorenej svetu: miestne jazyky a kultúry vstúpili do slávenia svätej omše, pričom sa zachováva rovnaká štruktúra pre celú Katolícku cirkev. Táto liturgia umožnila pápežovi sláviť omšu vo všetkých krajinách. Tieto stretnutia sú ľahšie, ako sa zdá. Potrebné je naozaj veľmi málo: piesne, hudobné nástroje, občas úplne stačia pohyby tela. Spomínam si na cestu do Kamerunu, keď istá žena niesla evanjelium na chrbte podľa svojej tradície. Alebo svätá omša v Gulu, kde muž niesol mladíka s rozkročenými nohami, ktorý každému ukazoval evanjelium. Tieto prvky priamo oslovujú kultúru národa bez toho, aby sa menili obrady. Musím tiež povedať, že sme urobili veľké pokroky. Počas poslednej cesty do Mexika na mňa urobilo veľký dojem, ako výborne boli prvky indiánskej kultúry integrované do slávenia svätej omše.
Ako prebieha príprava na tieto omše?
Je to vážna chvíľa, pretože tu existuje riziko upadnutia do folklóru. Požiadame biskupskú konferenciu, aby na prípravu menovala zodpovedného kňaza. Spoločne potom vyhodnotíme, čo je prijateľné a čo nie. Napríklad v Indonézii chceli kropiť ľudí kokosovým mliekom, ktoré je pre nich symbolom života. “Ale čím krstíte deti?” opýtal som sa. Kropenie nemá nijaký význam bez súvislosti s krstom. Je dôležité, aby tieto prvky nezastierali liturgické znaky. Ak je procesia s evanjeliom, evanjelium musí byť vidno. Veľkonočné obrady s kvetmi sú nádherné, ale musia umožniť, aby sa Božie slovo objavilo, pretože na ňom sa zakladá naša viera.
Ako sa vyberajú miesta na slávenie?
Nie je to ľahké - obrovské množstvá veriacich si vyžadujú voľné priestranstvá. Najhorším riešením - ale občas jedinou možnosťou – sú letiská. Je ťažké vytvoriť na nich spoločenstvo. Pohľad človeka sa stráca na horizonte. Lepšie je to na štadiónoch. Tam môžu byť ľudia bližšie k sebe. Ideálne je však námestie v meste. Ľudia sa tu cítia doma. Môžu povedať: “Pápež sem prišiel a slávil s nami svätú omšu.”
Pápež slávil omšu už aj na miestach poznačených ranami histórie...
Spomínam si na slávenie v Afrike, plné ľudí zmrzačených vo vojne. Pápež je nositeľom nádeje aj tam, kde už niet nijakej nádeje. Stačí, keď si spomenieme, ako ho očakávali v Iraku. V Sarajeve sme prechádzali cez mesto plné ruín. Počas svätej omše bola strašná zima a pápež prekonal veľké ťažkosti. Na záver som mu povedal: “Je mi veľmi ľúto, že ste tak museli trpieť.” On mi odpovedal: “To nebolo nič v porovnaní s tým, čo vytrpeli títo úbohí ľudia.”
Všetci sme svedkami vyčerpania, ktoré tieto cesty prinášajú. Čo núti pápeža pokračovať v nich?
Doprava, podnebie a zmena časových pásiem sú pre neho naozaj veľmi ťažké. Ľudia si to uvedomujú, a možno práve preto prichádzajú v ešte väčšom počte. Pápež v tom pokračuje, pretože cíti, že to patrí do jeho služby. On berie vážne svoje poslanie utvrdzovať bratov vo viere, najmä počas týchto ciest.
