S dcérou, herečkou Zuzanou Stivínovou v Karlových Varoch v roku 1998. Stivínová je tiež hviezdnou herečkou, momentálne žiari vo filme slovenskej scenáristky Tiny Diosi Neverné hry, kde si zahrali aj Ady Hajdu či Jana Hubinská. V roku 1995 získala cenu talent roka v rámci Cien Alfréda Radoka. Dvakrát bola nominovaná na Českého leva – za hlavnú ženskú postavu vo filme ‚Pasti, pasti, pastičky‘ a za vedľajšiu postavu vo filme ‚Anděl Exit‘.
Multiinštrumentalista JIŘÍ STIVÍN je známejší tým, že nosí stále šiltovky, vraj aj doma, aj pri raňajkách. Menej známe je to, že študoval najskôr na pražskej filmovej akadémii kameru, až potom sa začal venovať muzike. Ovláda všetky druhy fláut, saxofónov, klarinetov a aj ľudové píšťalky. Hrá ranobarokovú hudbu, džez, improvizuje a komponuje filmovú hudbu. Vzdelanie získal aj na Royal Academy of Music v Londýne a na Akadémii múzických umení v Prahe. Ako sólista spolupracuje s renomovanými hudobnými telesami Virtuosi di Praga, Pražskými symfonikmi, Slovenským komorným orchestrom, vlastnými súbormi Collegium Quodlibet a Jiří Stivín and Co Jazz Quartet.
Džezový hudobník Jiří Stivín so synom, muzikantom Jiřím Stivínom jr. a s cenami Jazzový Kája 1995. Syn je nadaný bubeník a hráva aj s českou speváckou hviezdou Alice Springs. Stivín má štyri deti. Prvá sa narodila Markéta, potom Zuzana, Jiří a Adam. „Stivín bral postavenie otca a hlavy rodiny veľmi vážne,“ tvrdí exmanželka Jitka Stivínová. „Veľká rodina bol jeho ideál.“
Keď sme sa so Stivínom stretli, najskôr ho zaujal fotoaparát nášho kolegu. K rozhovoru sme sa dostali až potom, keď spolu prebrali všetky jeho parametre.
Ako vnímate Slovensko?
„Chodievam sem často. Už ako malý chlapec som do Košíc dokonca letel lietadlom. Šiel som na nakrúcanie v Tatrách a vtedy nič nelietalo do Popradu. Bolo to dávno, nakrúcali Anděla na horách s Marvanom, ja som sa tam dostal náhodou. Mama bola totiž v divadle kolegyňou Josefa Kemra a on jej po rozvode chcel pomôcť. „Ja ti toho tvojho syna vezmem na filmovačku,“ povedal a zobral ma. Mesiac sme bývali v Poprade a mohol som zažiť na vlastnej koži, ako sa nakrúca film a vidieť všetko to zaujímavé okolo.“
Preto ste napokon šli študovať kameru na FAMU?
„Asi aj preto, že matka robila v divadle. Všetko sa to tak spojilo, ale ešte predtým som bol po maturite rok rekvizitárom na Barrandove. Robil som napríklad na filme Vyšší princíp s režisérom Krejčíkom. Nie som síce ani v titulkoch, ale všetko som odťahal vlastnoručne ja.“
Občas sa vo vás prebudí filmár?
„Kameru nosím pri sebe stále. A baví ma ja fotografovanie. To, že som študoval film, mi vari trochu pomáha pri robení filmovej hudby. A vymyslel som niečo podobné, ako je film Godfreya Reggia Koyanisquatsi, kde beží dve hodiny len obraz s minimalistickou hudbou Phila Glassa. Hudba je abstraktná a obraz môže byť tiež niečo abstraktné, aj keď je zložený z reálnych prvkov. Takéto prepojenie by som rád urobil na pódiu.“
Kedy ste zistili, že to, čo chcete robiť, je práve muzika?
„Ako malý chlapec som sa učil hrať na husle, ale tie ma nebavili, nechal som to. Chodil som tam vlastne len pre sebavedomie, lebo nosiť futrál vyzeralo ako niečo veľmi dôležité. Možno, že by mi to šlo, ale učiteľ ma učil spôsobom, ktorý sa mi nepáčil. Bol perfekcionalista a mňa cvičenie vôbec nebavilo. Keď som mal dvanásť rokov, definitívne som s tým praštil. Zaujímavé je, že dodnes viem to všetko, čo som sa ako malý chlapec naučil. Potom mi štúdium na FAMU nezaberalo veľa času, chodil som často na koncerty. Na jednom som spoznal flautistu Milana Munclingera, zakladateľa súboru Ars rediva. Je veľmi známym interpretom barokovej hudby. Požiadal som ho o hodiny hudby a on mi povedal: ‚Ale ja som drahý.‘ Bolo to v roku 1962, päťdesiatka za hodinu bol vtedy fakt veľký peniaz. Tak som chodil aspoň na jednu hodinu za mesiac. A vymetali sme spolu džezové kluby. On bol tiež veľkým fanúšikom džezu.“
Tak si zahráte občas na husle aspoň dnes.
„To skôr zo psiny. Napríklad v našom centre pre improvizáciu Cap-Art som mal koncert a bol tam niekto s husľami, tak som si skúsil niečo zahrať, ale naozaj išlo len o psinu.“
Na čo by ste sa v hudbe nedali nikdy nahovoriť?
„Ťažko povedať. Závisí to skôr od ľudí, s akými hrám. Asi na niečo, čo by som nevedel.“
Hovorí vám niečo aj elektronická hudba?
„Vychádza z možností, ktoré nám technologický vývoj priniesol. Techno alebo rozličné prúdy house, to je odraz obdobia. Myslím si, že je to zaujímavá záležitosť. Je to taký druh hudby, ktorá pôsobí na prvú signálnu sústavu. Je to akoby moderná droga. Človeka dostane do určitej nálady a tých ľudí baví. Každý si žije sám pre seba. Ťažko uvidíte, aby ľudia tancovali spolu, každý je sám za seba. Je to neuveriteľné, že tie pekné dievčatá tancujú samy. Samozrejme, každá takáto skúsenosť pomáha. Pred dvoma dňami som hral v Lucerna bare s kapelou Monkey Business (kapela, ktorá sa stala pred časom kapelou roka v ČR – pozn. red.). Bol to zaujímavý zážitok.“
Máte vzťah k počítačom?
„A aký! Dokonca zbieram staré Macintoshe. Ak nejaký máte, môžete mi ho poslať. Vyzdobil som si nimi štúdio. A keď ich budem mať ešte viac, postavím si z nich múr, ktorý ma bude obklopovať pri práci.“
S orchestrom Štátnej filharmónie Košice ste hrali Vivaldiho, pred pár dňami s Monkey Business a potom zas džezové koncerty. Je v baroku a džeze spojivko?
„Viete, že áno? Stále je tu možnosť improvizovať, dotvárať.“
Nedávno ste si dokonca zahrali s rómskou kapelou.
„V Bratislave. Bola to svojrázna rómska formácia z Podbrezovej či odkiaľ. Tí chlapci boli vskutku originálni. Ja tomu zvyknem hovoriť, že hrali pudom. Vlastne som im to tam iba kazil. Dali mi zabrať. Mám rád tieto presahy, takéto podnetné spolupráce, napríklad so speváčkou a gitaristkou Sue Vesan. A so Zuzanou Homolovou som robil celú platňu.“
Vymenili ste manchestrovú šiltovku za plátený letný model. Koľko ich doma máte?
„Vždy len jednu.“
Nemáte ich viac?
„Nemením to. Nosím vždy jednu až do zodratia. A potom si kúpim novú.“
Neviete o nikom, kto zbiera „stivínovky“?
„Zatiaľ neviem o nejakej mojej vydraženej čapici. Hoci stalo sa už, že mi nejakú potiahli. Ktovie, kde skončila. Je pravda, že som niekoľkokrát niekomu dal svoju starú čiapku, aby podľa nej urobil novú a už som ju nikdy nedostal späť.“
Stále nosíte vo vrecku saka flauty?
„Všetky nie.“
Ste známy tým, že si flauty aj sám vyrábate.
„Na romantickú hudbu a džez som si vyrobil flautičku z trubky od záchodu, vlastne kópiu renesančnej flauty. Nahrával som s ňou aj s Českou filharmóniou, dokonca pre Rézu Páhlavího, bývalého iránskeho šacha. Hudbu pre jeho audiovizuálne projekty.“
Ten by sa čudoval, keby vedel, na čom hráte.
„Arabi si mysleli, že je to ich národný nástroj. A čudovali sa, kto sa na to u nás naučil hrať.“
Ako k tomu vôbec prišlo, nahrávať pre iránskeho šacha?
„Objednával si u nás veľa hudobných audiovizuálnych programov. To robili za tvrdého socializmu aj umelci, ktorí nemohli nič iné robiť, nepohodlní režimu. Nielen filharmónia, ale napríklad aj Petr Hapka. Vyrábalo sa cez akési Art Centrum. Potom sa to vysielalo v rámci jeho vlastných programov, ktoré sa volali Moja ríša. On stále oslavoval. A platil zlatom, ale my sme z toho zlata veľa nevideli. Nahrávalo sa to väčšinou v Čechách a niečo aj tam. A keď ho zvrhli, tak museli všetky tie nahrávky zničiť. Nepatrili totiž nikomu, takže tie drahé štúdiá, nahrávacie prístroje, pásky, všetko zničili. Nedalo sa to inak zákonne urobiť, lebo to nikomu nepatrilo. Tým, že ho zvrhli, on vlastne nejestvoval a vrátiť mu to nemohli, tak to všetko radšej rozmlátili.“
FOTO – ČTK
Stivín aktívny aj v rodine
„Stivín tvrdí, že viac sa mu páčila moja kamarátka, ale že sa to potom nejako zvrtlo,“ hovorí dnes o zoznámení s džezmenom exmanželka Jitka. Celé sa to odohralo v pražskej Redute v roku 1956. Jitka Tieftrunková vtedy jazdila po západnej Európe s kapelou Jiřího Wolfa a v Prahe bývala len občas. Nedá sa preto tvrdiť, že by so Stivínom chodila. Ich vzťah sa stal známosťou až o päť rokov, keď do Prahy prišla na dlhšiu dovolenku. „Obtelefonovávala som nejakých kamarátov a Stivín bol náhodou doma a nemal čo robiť.“
Tak spolu strávili týždeň. Hodilo sa, že Stivínova mama mala takisto práve dovolenku a byt bol prázdny. Keď Jitka odišla za kapelou do zahraničia, zistila, že je na ceste Kunhuta, to bolo pracovné meno pre eventuálneho potomka. Hneď ako sa Stivín telefonicky dozvedel o novej situácii, kričal na mamu: „Matko, jsi babičkou!“ Potom posielal svojej budúcej žene knihy o materstve a napísal jej tri listy, jediné, ktoré od neho v živote dostala. Nahovoriť si ju musel ísť nakoniec tiež do Holandska. Kapelník nedal Jitke ‚opušťák‘.
„Moja cesta zo zahraničia na svadbu nebola bez zmätkov, spomína Jitka. „Mala som poruchu v aute a Stivín ma čakal doma v pyžame celú noc a dodnes mi predhadzuje, že som asi vôbec nechcela prísť.“ Dorazila deň pred obradom, ktorý mali v roku 1970, a svoje áno povedal Stivín tak nahlas, až sa všetci svadobčania vyľakali. Svadobná hostina bola nakoniec v Redute, aj keď Stivínov tatko navrhoval hausbot na Vltave.
(edi)
