v predklone, čo je stará teória z čias studenej vojny, podľa ktorej si americká armáda nemôže dovoliť angažovať sa vo svete plnom nebezpečenstiev.
V skutočnosti sa však D. Rumsfeld nakláňa dopredu nielen vojensky - vyslaním amerických síl do Iraku, Afganistanu, Džibuti, Gruzínska a Filipín, ale aj rétoricky vrámci koridorov moci vo Washingtone. Hovorí sa napríklad, že istého vysokého predstaviteľa CIA rozzúrillo naliehanie ministra obrany verejne kritizovať Sýriu, čo zlikvidovalo jeden z najsľubnejších informačných tokov o al-Kájde. Podľa Financial Times v pokračujúcej asertivite Pentagonu je isté nebezpečenstvo, najmä v tom zmysle, že vytláča na okraj iné umiernenejšie časti Bushovej administratívy. Pre ňu teraz neexistuje dôležitejšia úloha než znovuvybudovanie Iraku a ministerstvo obrany si pri tom pomýlilo mierovú misiu a proces budovania národa.
Bolo by jednoduché pri tom obviniť Donalda Rumsfelda z nesprávneho úsudku, alebo Colina Powella z toho, že sa mu nevyrovná v byrokratickom vnútornom zápase. No slabým miestom rozhodovacieho procesu americkej administratívy môže byť Národno-bezpečnostná rada. V situácii, keď je poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleeza Riceová spolu so svojím námestníkom oslabená kvôli sporu o irackom nákupe uránu z Nigeru, nie je podľa všetkého v Bielom dome nik, kto by zatlačil späť, ak sa bude Donald Rumsfeld aj naďalej nahýnať dopredu. Možno len dúfať, že Pentagon, ktorý si priznal niektoré chyby, má schopnosť sebakorekcie, uzatvára Financial Times.
