Kábul 28. júla (TASR) - Vída Mansúrová bojuje za práva žien v Afganistane už 25 rokov v organizácii preslávenej vedením ilegálnych dievčenských škôl počas vlády nekompromisného Talibanu. Neodváži sa však ešte vyjsť na ulicu nezahalená.
"Od čias Talibanu sa zmenilo len to, že namiesto špinavých šiat sa nosia košele a kravaty," tvrdí 38-ročná členka organizácie Revolutionary Association of the Women of Afghanistan (Revolučné združenie afganských žien).
Mansúrová tvrdí, že tradičné zahalenie pokrývkou - burkou - pomáha ženám v krajine, kde sú práva žien tabuizovanou témou, utajiť svoju totožnosť. Aj ďalším ženám burka vyhovuje a tvrdia, že sa v nej v spoločnosti cítia bezpečnejšie. Iné ju zasa nosia na želanie rodiny, pre ktorú je ťažké meniť zákony, ktoré tu existovali celé stáročia.
"Tradície krajiny sú silnejšie ako ústava, nemôžme ich meniť veľmi rýchlo. Je to veľmi ťažké a musíme postupovať opatrne krok po kroku," tvrdí Surája Ráhimová, zástupkyňa ministra pre otázky žien.
Počas šesťročnej vlády Talibanu museli ženy povinne nosiť burku, nesmeli navštevovať školy, chodiť do práce, šoférovať a objavovať sa v uliciach miest bez sprievodu mužského príbuzného. Gramotnosť žien sa v tom čase pohybovala medzi 13 a 22 percentami.
Keď spojenecké vojská vedené Spojenými štátmi americkými zvrhli Taliban, množstvo mužov si dalo oholiť zákonom nariadené brady a ženy po mnohých rokoch odložili závoj.
Osemnásť mesiacov po dobytí Afganistanu využilo množstvo mužov slobodu v krajine a zmenilo zovňajšok podľa západnej módy. Väčšina žien sa však kvôli pevne zakoreneným tradíciám stále neodvažuje sňať závoj.
"Je to tradícia afganského národa," tvrdí Rašíd Sajídi, vlastník obchodu s burkami. Podľa vlastných slov predá každý deň toľko závojov, koľko aj pred pádom Talibanu, to znamená 30-40 kusov denne.
Mursal Ahmadzanová, 18-ročná dievčina, ktorá počas vlády Talibanu utiekla do susedného Pakistanu, nosí po návrate do krajiny na vlasoch len jednoduchý závoj. Tradičnú burku považuje po návrate z Pakistanu, kde majú ženy prístup k vzdelaniu a práci, za symbol nevzdelaných.
Veľké množstvo mladých žien, ktoré podobne ako Ahmadzanová strávili určitý čas v zahraničí, burku odmietajú. Dokonca aj staršie afganské ženy, ktoré nikdy neprekročili hranice rodnej krajiny, pripúšťajú myšlienku, že by sa na ulici cítili pohodlne aj bez tradičnej prikrývky.
Niektoré ženy sa otázkou závoja ani nezaoberajú. Podľa nich burka predstavuje pre nich najmenší problém a bude možné ju vyradiť zo šatníka až vtedy, keď si ženy nájdu uplatnenie v zamestnaní a vo vláde.
"V tejto situácii burka nepredstavuje problém. Veľkým problémom je, že ženy si musia nájsť prácu, musia vyjsť zo svojich domovov zarábať peniaze. Potom môžu robiť pre seba rozhodnutia," tvrdí Ráhimová.
1 kac dem
