Prvý tábor v Jáchymove zriadila ľudovodemokratická republika 1. marca 1949 a volal sa Vykmanov I. Až do roku 1961, keď zatvorili posledný jáchymovský láger, vystriedalo sa v uránových baniach asi šesťdesiatpäťtisíc väzňov! Za necelých pätnásť rokov vyťažili 7 940 ton uránu a vyrazili 1 102,9 kilometra chodieb. Najhlbšia šachta mala pod zemou dvanásť poschodí, to najnižšie bolo v hĺbke 661 metrov. Jozef Horváth k tomu hovorí: „Bola to atmosféra jáchymovského pekla. Komunisti zahladzovali stopy po svojich koncentračných táboroch dôslednejšie než fašisti.“ FOTO SME – ROMAN KRPELAN
Byť politickým väzňom v komunistickej brutalite päťdesiatych rokov znamenalo, že každý deň môže byť posledným. Osemdesiatročný JOZEF HORVÁTH okamžite po otázke recituje svoje číslo: A013384. Ten, kto na dvanásť rokov stratil meno, si ho zapamätá do konca života. Sedel v rokoch 1952 až 1964, päť rokov v Jáchymove, kde sa holými rukami ťažil rádioaktívny urán. Zvyšok vo Valdiciach, s Gustávom Husákom i kňazmi.
Ako ste sa do väzenia dostali?
„Najvážnejším dôvodom bolo, že som bol predstaveným katolíkov terciárov. To je tretí Rád svätého Františka. Pracoval som najmä s mladými ľuďmi. Oficiálne ma však zatvorili za to, že som údajne ako účtovník sfalšoval kontrolné zápisy. Mal som dvadsaťdeväť rokov, bol som rok ženatý a manželka čakala dieťa. Jedného dňa prišli za mnou do bytu dvaja muži a povedali, že som podal zlé priznanie z predajní, do ktorých som chodil na revíziu. Nechápal som, o čo ide. Povedali, že sa teda predstavia, a vytiahli pištole. Vo dvore stál človek so samopalom. Dali mi putá a už to išlo. Nečakal som, že dvanásť rokov strávim vo väzení.“
Za sfalšované doklady dvanásť rokov?
„Bol som odsúdený za velezradu a rozvracanie republiky. Pri vyšetrovaní mi povedali, že moji komplici, ktorých som inak v živote nevidel, robili sabotáže na poľnohospodárskych strojoch, kradli z nich súčiastky a podobne. Okrem toho som vraj podpálil seredský cukrovar, niečo som mal vyhodiť vo vzduchu na Myjave, v Senici som tiež odpálil nálož v nejakej fabrike.“
Priznali ste sa? Mučili vás, keď vás vypočúvali?
„Zo študentských čias som mal aj kamarátov, ktorí sa dali k polícii. Zaviezli ma k nim na výsluch, mysleli si, že im skôr niečo poviem. Keď videli, že nie, však som ani nemal čo, tak ma zavesili za nohy dole hlavou na pol hodinu. Potom som dostal bitku.“
Bola bitka pri výsluchu pravidlom alebo iba v prípade, že ste sa búrili?
„Na vyšetrovanie v Justičáku, v časti, kde bola ŠtB, ma do cely priniesli zabaleného v plachte. Tam ma vysypali, obliali studenou vodou. Keď sa niekto neprebral, prišiel lekár. Mali svoje spôsoby na to, aby vás zlomili, bolo to kruté a ponižujúce. Sami napísali výpoveď, podpisovali sme ju bez možnosti prečítania. Mali svoje spôsoby, ako k tomu človeka donútiť a ponížiť ho. Raz som to nevydržal a hodil som do vyšetrovateľa písací stroj. Tá bitka mi nestála za to.“
Pamätáte si, kto vás súdil?
„Rozsudok vyniesla Zdenka Colotková (manželka Petra Colotku, vysokého komunistického funkcionára za totality – pozn. red.). V jednej zo svojich rečí povedala, že sa musím prinútiť k pocitu viny, aby ma mohla odsúdiť. V senáte bola aj sudkyňa Trabnerová. Občas chodila za väzňami aj do ciel. Mňa sa zopárkrát opýtala, či ma neškriabe na krku. Pýtal som sa, prečo. Odpovedala, že ma musia obesiť. Dostal som desať rokov za vlastizradu a rozvracanie republiky.“
Ako sa cíti človek, ktorý je presvedčený o nevine a počuje rozsudok znejúci na desať rokov?
„Stále tomu nechcete veriť, ale po roku, strávenom vo vyšetrovacej väzbe, a neustálych bitkách už ste v istej apatii. V Jáchymove ma privítal dozorca tak, že mi položil samopal na rameno, vystrieľal celú dávku a povedal: Fešánkové, tady nejste na rekreaci, tady scípněte.“
Tušili ste, čo vás tam čaká?
„Vedel som, že sú tam uránové bane, ale netušil som, aké sú tam podmienky. Hneď pri nástupe nás vyzliekli donaha. Museli sme urobiť pár drepov, ukázať ruky, nohy, predkloniť sa. Rozdeľovali nás na pozemné a banské práce. Dostal som sa do bane a lágra Mariánska. Odtiaľ sme pochodovali denne do bane Eva. Lano sme mali pod pazuchou a druhou rukou sme držali toho pred nami. Ak niekto po ceste spadol, omdlel, zastrelili ho a napísali, že šlo o pokus o útek. Keď niekoho zastrelili, hneď ho niekam odtiahli. Občas nás však nechali chodiť okolo mŕtveho a pľuť naň. Pre výstrahu. Kto tak neurobil, šiel do korekcie, kde dostal bitku.“
Boli medzi vami aj takzvaní bonzáci?
„V každom baraku. Bol to väzeň, ktorý nemusel pracovať. Mal právo robiť takzvaný filcung, vyzliecť vás donaha a prezrieť, či niečo nemáte, rozhádzať vám všetky veci. U nás to bol Slovák z východu, volal sa Hafiš. Mal právo kohokoľvek odviesť na chodbu, kde neboli dozorcovia ani väzni, a tam ho mlátiť, ako dlho chcel.“
Čo ak sa nejaký väzeň vzbúril?
„Často sa stávalo, že prišli v noci, povedali, zoberte si veci, a už sme toho človeka nevideli. Raz bola v lágri vzbura, lebo týždeň nám dávali horčicovú omáčku a knedľu. Nemali sme silu na prácu, všetci sme dostali hnačku, odmietali sme pracovať. Celý láger obkľúčila armáda. Každých dvesto metrov bolo guľometné hniezdo. Nakoniec sme museli vyjsť von a náčelník vyhlásil, že každý desiaty vystúpi z radu. Vtom sme všetci naraz začali spievať hymnu. Mali ste to vidieť. Nevedeli, ako sa majú zachovať, na pár sekúnd zostalo hrobové ticho. Kam sa stratil každý desiaty, nikto nevie. A boli, samozrejme, aj metódy ako oblievanie studenou vodou v zime, taký ste stáli na mraze. Mňa raz zatvorili priviazaného o stenu na reťazi do miestnosti so psom. Kľakol som si na štyri nohy a pes sa ma ani nedotkol. V noci som zaspal a ráno spal pes vedľa mňa. Všetci väzni ale také šťastie nemali.“
Bol vo väzení lekár?
„Bol, ale liečil iba vtedy, keď mal lieky.“
Prečo vás potom preradili do inej väznice?
„Boli sme tam hŕstka Slovákov, čo sme držali spolu. Raz v noci z nás vybrali dvadsiatich a obvinili, že propagujeme samostatný Slovenský štát. Každého z nás odsúdili a mne pridali tri a pol roka. Po vynesení rozsudku nás porozhadzovali, ja som sa dostal do Valdíc, tam bola oproti Jáchymovu samá smotánka. Na prvom oddelení boli kňazi Vojtašák, Otčenášek, bol tam aj Tido Gašpar a podobne. Medzi nimi bol aj Gustáv Husák. Na druhom boli bežní zlodeji a na treťom aj vrahovia.“
Čo ste tam robili?
„Prvá skupina nemusela pracovať, len tí, čo chceli dobrovoľne. Ostatní preberali cibuľu alebo fazuľu. Niektorí vyrábali špendlíky alebo špagáty, iný leštili sklo. Potom nás podelili tak, že bol v cele jeden kňaz, jeden politický väzeň a tridsať loptošov. Zo mňa spravili šéfa cely, z kňaza zástupcu a dali k nám tridsať vrahov. Títo ľudia hovorili o vraždách, ako keby zarezali doma kura. Bol tam otec, ktorý svojim deťom odsekol ruky za to, že mu postrihali výplatu. Tí ľudia dostávali iba desať, dvanásť rokov. Po pol roku sa osadenie ciel menilo. Dostal som sa na jednu, kde bolo asi päť homosexuálov. Keď sme sa s ,,bachárom“ sťažovali na ich nevhodné správanie, povedali, aby sme ich prevychovali. Títo ľudia nemali zábrany pred ničím a rozdávali si to pred všetkými.“
Boli ste na cele aj s Gustávom Husákom, ako sa správal?
„Bol som s ním a ešte s jedným advokátom v trojici len štrnásť dní. Husák nechcel pracovať. Keď sme sa dostali do úzkych, bol kamarátsky. Nemôžem sa sťažovať na jeho povahu, len nám hovoril, že sme hlúpi, keď pracujeme. Neskôr dali Husáka na celu samého a nechali ho písať. Raz sa priznal, že píše nové stanovy pre komunistickú stranu. Keď napísal časť stanov, dal nám ich na prechádzku, aby sme ich dali prečítať kňazom. Že čo si o tom myslia. Tí mu odkázali, nech s tým prestane. Že to nie je použiteľné v praxi.“
Vy ste tiež mohli písať? Napríklad listy? Prijímať návštevy?
„Listy sme písali raz za mesiac, návšteva mohla prísť do Jáchymova raz za rok. Vo Valdiciach to bolo o niečo lepšie. Balíky som dostal dva za celý čas.“
Boli ste prekvapený, keď vám oznámili, že ste voľný?
„Bolo to 18. februára 1964. Po toľkých rokoch už neveríte, že vás pustia. Keď som vychádzal, bál som sa, že zapnú klaksón, že zinscenujú pokus o útek a zastrelia ma. Ako iných predo mnou. Alebo, že mi dajú 25 rokov za pokus o útek. No nestalo sa.“
Ako ste sa zaradili späť do spoločnosti?
„Manželka po mojom vzatí do väzby a po bitke od policajtov potratila. Celých dvanásť rokov mala problémy s prácou. Napriek tomu sa so mnou celý čas nerozviedla, zomrela pred troma rokmi. Deti sme už nemali. Do práce ma nikde nechceli zobrať, nakoniec som po dlhom čase začal robiť na sústruhu, až do dôchodku. To bolo v roku 1983.“
Nemali ste po prepustení zlé myšlienky? Nehľadali ste odpovede, prečo a kto?
„To nie, ale chcel som sa porozprávať so sudkyňou Colotkovou. Zistil som si aj, kde býva, ale odhovorili ma od toho. Raz sme ju však náhodou stretli, ešte za socializmu, počas stretávky bývalých väzňov. Všimla si nás a skôr, ako som jej stihol niečo povedať, boli tam už policajti a brali ju preč. Inak ma, samozrejme, ešte roky policajti kedykoľvek zobrali na policajnú stanicu a 24 hodín vypočúvali. Bolo mi to jedno, počítal som s tým, že ma môžu opäť kedykoľvek zatvoriť. Stretol som sa aj s ľuďmi, ktorí proti mne svedčili. Niektorí sa mi nedokázali pozrieť do očí, niektorí tvrdili, že ich donútili, iní prosili o odpustenie.“
Po tom, čo všetko ste zažili, ako sa dnes pozeráte na našu spoločnosť?
„Po roku 1989 som čakal, že tých, ktorí nám ublížili, odsúdia podľa ich zákonov. Nech si aspoň na pár mesiacov vyskúšajú byť väzňom. Všetci naši dnešní ministri sú vychovávaní komunistickými školami a komunistickým zriadením a vidieť to na nich. Ani jeden z nich si nevyskúšal, aké to je nevedieť, kedy vás zabijú, a dnes sa cítia ako páni nad všetkým, podobne ako tí pred nimi. Nikomu neprajem, aby musel trpieť tak ako ja, ale ak by ľudia prežili to, čo ja, možno by si viac vážili len jednoduché poďakovanie od druhých ľudí.“
Vy ste boli ako odškodnený?
„Pri prvej rehabilitácii v plnom rozsahu. Dostal som dvetisícpäťsto korún za každý mesiac vo väzení. To, čo sa navrhuje dnes, je hrozné. Človek, ktorý sedel rok, dostane 80-tisíc korún, ten, čo sedel viac, dostane za každý mesiac tritisíc. Mne to vychádza na 28 korún na deň.“
Husák ako väzeň
Gustáv Husák je rozporuplnou a tragickou osobnosťou slovenskej politiky. Už za Slovenského štátu bol niekoľkokrát väznený predstaviteľmi fašistického režimu, ktorí nemali radi komunistov. Na skutočne dlhší čas ho však nakoniec uväznila jeho vlastná komunistická strana. V procese, ktorý sa konal roku 1954 v Prahe, ho odsúdili ako buržoázneho nacionalistu na základe obvinenia, že chcel pre Slovensko väčšie právomoci. Súd vyriekol verdikt doživotie, z väzenia ho nakoniec pustili po deviatich rokoch. Vo väzení ho podľa historika Jozefa Jablonického zo začiatku bili rovnako ako ostatných väzňov, bez ohľadu na jeho predchádzajúce postavenie predsedu zboru povereníkov, niečo ako dnešnej vlády. Hovorí sa však, že bol z politických väzňov najtvrdší. Ale nakoniec aj on pod tlakom podpisoval vynútené doznania. Po prepustení z väzenia pracoval chvíľu ako skladník. Obrat v kariére sa začal v roku 1963. Dotiahol to až na funkciu vodcu komunistickej strany, ktorým sa stal v roku 1969 a v roku 1975 aj prezidentom Česko-Slovenska. Iróniou osudu je, že pred aj po svojom uväznení sa správal k ľuďom iného názoru rovnako ako tí, ktorí ho do väzenia poslali. Tak ako bol tvrdý voči vyšetrovateľom vo väzení, bol tvrdý aj proti odporcom režimu.
