Andrej Bán (vľavo) a Zdeněk Šámal.
Srdcovými záležitosťami Andreja Bána a Zdeňka Šámala sú dokumentárna fotografia a spravodajstvo.
Obidvaja to robili aj v minulosti, v nebezpečných situáciách – jeden v Kosove, druhý v Rusku.
Obidvaja to robia aj teraz – Slovák Bán, reportér v českom týždenníku Reflex, Čech Šámal, riaditeľ spravodajstva v novej slovenskej televízii TA3.
Obaja by chceli byť časom nezávislí, aby si mohli šéfovať sami.
Obaja však zrejme tušia, že svoju nezávislosť dávno získali.
Slovenské médiá sa zaujímajú o virtuálne problémy
Píše slovenský reportér pre český časopis inak, ako by písal pre slovenské médium? Je rozdiel medzi obsahom českého a slovenského spravodajstva?
Bán: „Usilujem sa, aby bol článok napísaný podľa mojich kritérií a predstáv. To, či je čitateľ český, slovenský, americký, alebo nemecký, mám na zreteli až v ďalšom pláne. Je však pochopiteľné, že záujem českých médií o Slovensko sa dostáva do usadenejšej podoby. Od roku 1998 tvoria príspevky zo Slovenska len jednu tretinu mojej práce, zvyšok pokrýva Moravu a zahraničie. Vedomosti čitateľa o Slovensku sú obmedzenejšie a na nižšej úrovni ako v minulosti. V článku musím uviesť fakty, ktoré by som slovenskému čitateľovi nevysvetľoval.“
Šámal: „Na Slovensku idú médiá viac po virtualitách, než po skutočných problémoch. Nemám pocit, že by bol kameň úrazu vo výkonoch novinárov, ale v tom, čo od nich chcú redakcie. Akoby tu nezáležalo na remesle, na zásadách. Televízia sa nemôže stať nástrojom propagandy, to je nezlučiteľné s remeslom žurnalistiky.“
Bán: „Aj v Českej republike pozorujem určitý trend bulvarizácie v časopisoch aj denníkoch. Hoci si stále myslím, že český trh je oveľa pestrejší, aj keď tituly nedosahujú taký fenomenálny náklad a úspech ako na Slovensku.“
Pôsobili ste v Rusku a na Balkáne, ovplyvnila táto skúsenosť vašu ďalšiu novinársku prácu?
Bán: „Nikdy som nebol v pozícii zahraničného spravodajcu, ktorý by systematicky pokrýval nejaké územie. Zlom nastal v roku 1999, keď som bol s kolegom Janom Šibíkom na hraniciach Kosova s Macedónskom a Albánskom. Odvtedy som sa tam desaťkrát vrátil a sledujem Kosovo nielen ako novinár, ale najmä ako humanitárny pracovník a fotograf. Fotografujem každodennosť od svadieb až po trhy. Je to neoceniteľná skúsenosť, keď sa človek ocitne v takomto teréne, najmä ak má možnosť konfrontovať vlastné skúsenosti a zážitky. Je zaujímavé porovnávať vlastné poznatky s tým, čo píšu novinári, ktorí čerpajú len z agentúrnych správ.“
Šámal: „V Rusku som bol štyri roky. Nemal som rodinu a využil som obrovskú príležitosť niečo sa naučiť. To, čo som tam prežil, mi pomohlo čeliť situáciám, ktoré nasledovali neskôr v Českej televízii.“
Zopakovali by ste si to?
Šámal: „Robiť samostatného reportéra je asi to najzaujímavejšie v novinárskej kariére. Ale teraz mám ženu a malého syna. Sám si kladiem otázku, či by som to bol schopný znova absolvovať, neviem, spohodlnel som a vypadol z rytmu.“
Brazília očami nášho prezidenta
Oblasti postihnuté vojnami alebo živelnými katastrofami priťahujú pozornosť médií, ktoré tieto teritóriá opúšťajú hneď, ako stratia spravodajskú atraktivitu.
Bán: „A práve vtedy by mali spravodajské štáby vystriedať dokumentaristické. Také filmy možno vidieť na festivale Jeden svet a občas aj v ČT. Ako predseda humanitárnej organizácie Človek v ohrození iniciujem výrobu dokumentárnych filmov z krízových oblastí sveta. Dva dokumenty z Balkánu sme už so slovenskými filmármi dokončili, dva máme roztočené. Keď som ponúkal našej komerčnej televízii pomoc pri prípadnej ceste jej redaktora do Čečenska a Ingušska, odmietli. Báli sa o neho a o techniku. Škoda.“
Šámal: „Je pravda, že v agentúrnych správach sa stráca individuálny príbeh. Rád by som sa prepracoval k publicistike, akú sme robili v Českej televízii s Petrou Procházkovou a Jaromírom Štětinom. Ako verejnoprávna televízia sme si mohli dovoliť pretlačiť aj zdanlivo nezaujímavé miesta v Európe, napríklad Bielorusko, ktoré je za železnou oponou.“
Prejavili ste záujem o dokument z cesty prezidenta Rudolfa Schustera po Amazónii. Čím je pre vás atraktívny?
Šámal: „Slovenský divák môže vidieť svojho prezidenta na dovolenke a naopak Brazíliu očami prezidenta.“
Spĺňa vaše kritériá kvality?
Šámal: „To záleží na jeho ďalšom spracovaní. Určite ho neodvysielame ako jednoliaty hodinový blok.“
Ako sa dostane slovenský reportér k práci v českých týždenníkoch a český reportér k vedúcemu postu v slovenskej televízii?
Bán: „Tak, že ho vyhodia zo slovenského média. Pred desiatimi rokmi som začínal v slovenskom spoločensko-politickom týždenníku. Rozišli sme sa, pretože som nebol ochotný a schopný plniť požiadavky redakcie. Rok som bol na voľnej nohe, začal som systematicky fotografovať náboženské púte a po roku som svoje fotografie ukázal vtedajšiemu šéfredaktorovi Mladého světa. Po troch týždňoch mi ponúkol miesto píšuceho a fotografujúceho reportéra. Vtedy to bol ešte starý dobrý ,Mlaďák‘ – so zúbkovaným papierom a čiernobielymi fotografiami na titulke.“
Šámal: „Po dramatickom odchode z Českej televízie som prešiel do časopisu Týden. Hoci sa mi tam páčilo, ponuka z novovznikajúcej spravodajskej televízie na Slovensku bola lákavá. Navyše v podmienkach, ktoré som ešte nevyskúšal a ktoré môžu byť zaujímavé.“
Aké podmienky presvedčia šéfreportéra úspešného časopisu, aby aj s rodinou odišiel z Prahy a vstúpil do neodskúšaného projektu?
Šámal: „Že budem robiť televízne spravodajstvo a nebudem sa musieť handrkovať, čo je a čo nie je verejnoprávne, že budem pracovať podľa dopredu stanovených kritérií, že nám do toho nikto nebude odborne hovoriť a že si urobíme naozaj svoje správy.“
Kriminálna správa, niečo z politiky a nakoniec zvieratká
Môže na malom trhu, ktorého väčšinu ovládla komerčná televízia, a to vrátane reklamy, uspieť spravodajská?
Bán: „Televíziu nesledujem. Slovenskú stanicu ani jednu, možno niektoré české. Slovenský trh i divák je však natoľko nevyspytateľný, že by som vôbec nevylučoval šancu na úspech spravodajskej televízie. Iným problémom je – ale v tom nie som odborníkom – aký veľký je balík, ktorý má reklama na slovenskom trhu. Či vôbec existuje šanca odtrhnúť si z toho koláča. Prínosom by však mohlo byť, že nová televízia ponúkne príležitosť neznámym ľuďom, novinárom a záujemcom o spravodajskú prácu. Je smutné, že existujúce televízne stanice na Slovensku sú akýmsi odrazovým mostíkom do politiky či veľkých firiem. Zdá sa mi pomýlené, aby boli moderátori a spravodajcovia celebritami na provinciálnom slovenskom trhu. Dúfam, že ďalšia televízia ‘nevyrobí‘ celebrity, ale novinárov.“
Šámal: „Generálny riaditeľ TA3 Martin Lengyel mi ponúkol miesto šéfredaktora s tým, že budeme vyrábať správy sedemnásť hodín denne. To je moja práca a priznám sa, veľmi sa nezaujímam o presné toky financií. Budem sa snažiť vysielať správy, ktoré by mali byť remeselne dobré, nemali by byť manipulatívne, komentované, mali by stáť na osobnostiach, ale nie na celebritách a malo by sa dať na ne pozerať.“
V poslednom čase sa zdôrazňuje deficit objektívneho spravodajstva. Dá sa dosiahnuť absolútna objektivita správy, za ktorej výrobou stojí človek, a nie stroj?
Šámal: „K stopercentnej objektivite sa dopracovať nemôžeme. Dávam prednosť výrazom presnosť, vyváženosť v spojení s určitými remeselnými zásadami.“
Bán: „V prípade žánrov, ktorým sa venujem – reportáž a dokumentárna fotografia – je môj osobný vklad určite výraznejší. V mnohých prípadoch je to aj opodstatnené. Autor je určitým kľúčom k tomu, čo sprostredkúva čitateľovi. Často v príbehu aj vystupuje, preto je miera subjektivizácie určite vyššia. Televízne správy by mali byť vyváženejšie, ale najmä poradie správ by som si predstavoval trochu inak. Dnes je to na najsledovanejších staniciach klišé – začína sa kriminálnou správou, nasleduje niečo z politiky a na konci sú roztomilé zvieratká. Ako divák by som bol vďačný, ak by sa túto schému podarilo nabúrať. Od spravodajskej televízie očakávam, že akcent bude najmä na celospoločensky najpodstatnejších udalostiach – teraz napríklad odchod SMK z vlády alebo zbabraná reforma verejnej správy.“
Šámal: „Televízne spravodajstvo nemôže byť len o politike. Politika je dôležitou, ale nie jedinou súčasťou života spoločnosti. Na Slovensku je televízne spravodajstvo prepolitizované – politici zvolajú tlačovku, vydajú vyhlásenie, ktoré médiá zverejnia. Takto sa správy robiť nedajú. Spravodajstvo má byť o občanoch pre občanov, nie o politikoch a pre politikov.“
Dilema reportérov
Spravodajstvo a dokumentárna fotografia sú často obviňované z prekračovania etických noriem. Kde sú hranice, za ktoré odmietate ísť?
Bán: „Keď máte ako fotograf alebo novinár pocit, že sa dotýkate cti, keď cítite, že vaša prítomnosť a práca sú nevhodné, treba potichu z toho miesta odísť. To môže byť čokoľvek – pohreb, odkrývanie masového hrobu, návrat ľudí do zničeného domu. Ak však máte pocit, že ľuďom svojou prítomnosťou nevadíte, vtedy je to v poriadku. Používam techniku, ktorá je nenápadná a ľudia často ani nevedia, že som tam a pracujem. Ale neznamená to, že všetky fotografie zverejním. Vo svojom archíve mám množstvo záberov masových hrobov z Kosova, ktoré som nezverejnil. Rešpektoval som ľudí na fotografii alebo ich pozostalých. Nájsť správnu hranicu je večnou dilemou ľudí, ktorí sú svedkami násilia. Slávne fotografie z Vietnamu napríklad vyvinuli tlak prostredníctvom verejnej mienky a vojna bola skrátená. Som skeptický, či to dnes fotografie dokážu. Možno televízia, ktorá je v súčasnosti tým silným, ale zároveň útržkovitým médiom. Vieme o všetkom zle, čo sa na svete deje, nič nás už neprekvapí. Ako diváci sme však otrlejší, pretože nemáme kľúč k pochopeniu súvislostí.“
Šámal: „Som nepriateľom samoúčelných zverejňovaní šokujúcich záberov a informácií len preto, že je tam veľa krvi. Všimol som si, ako sa v televíznej brandži posúva hranica toho, čo zverejňovať a čo nie. BBC je známa svojím presne stanoveným etických kódexom, v ktorom je definované, ako ukazovať a zobrazovať násilie. V čase bombardovania Kosova spojencami sa objavili v medzinárodných správach amatérske zábery Albáncov, na ktorých bolo zachytené rozstrieľanie ich utečeneckej kolóny Srbmi. BBC si povedala, že potrebuje ukázať, prečo tá vojna prebieha a prečo sa vlastne začala. Hranica bola zrazu úplne niekde inde. Ak sa raz etická hranica posunie, kde je zaručené, že sa nebude posúvať ďalej?“
Bán: „Dôležité je aj to, kto vytvára zábery a najmä ako. Videl som film rakúskeho režiséra o kmeňovej vojne v africkej Rwande. Bol to film o vlaku s humanitárnou pomocou, ktorý smeroval do džungle, aby našiel niekoľko stotisíc nezvestných ľudí. Kamera rakúskeho režiséra však zachytila nielen objavených dvestotisíc ľudí, ktorí umierali od hladu, ale zdokumentovala aj prácu jeho kolegov – francúzskych filmárov. A nebol to veľmi príjemný pohľad. Dvíhali deti, ktoré umierali, a ukazovali ich do kamery, keď to nakrútili, dieťatko položili späť a išli ďalej.“
Šámal: „Nemusí ísť len o mŕtvych. Raz sme nakrúcali v Černobyli – hoci prostredie elektrárne samo osebe vyvolávalo tichú mrazivú hrôzu, reportér z jednej západoeurópskej televízie si nasadil pred svojím vstupom rúško, aby znásobil dojem nebezpečenstva. Keď skončil, dal si ho dole, pokojne si zapálil a najedol sa v jedálni. Aj to je neetické.“
Napriek tomu vás televízia opäť zlákala.
Šámal: „Je to médium, v ktorom som profesionálne vyrastal a ktoré mám rád. Neviem, či sa jej budem venovať celý život. Vždy, keď niekde pracujem, pýtam sa – čo budem robiť, keď sa toto skončí? Mám len takú všeobecnú predstavu, ku ktorej sa hádam raz priblížim – že budem raz sám sebe šéfom.“
Bán: „Aj ja si chcem vytvoriť zázemie, aby som sa venoval len dokumentárnej fotografii. Chcel by som fotografovať Slovensko, miesta, kde sa zo spravodajského pohľadu nič nedeje. Tá každodennosť, zdanlivo nudná a nepekná, ma láka.“
Autor: Jana Kollárová FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
