Oľga Keltošová plná energie. FOTO – AUTOR
OĽGA KELTOŠOVÁ už nie je na výslní Vladimíra Mečiara a HZDS, ale vyzerá výborne. Je starou mamou štrnásťmesačných dvojčiat, poslankyňou v bratislavskej štvrti Lamač aj na magistráte hlavného mesta a zároveň je 1. podpredsedníčkou Ľudovej únie. Pre denník SME súhlasila s rozhovorom, ktorý poodhalil niektoré z temnejších stránok politickej minulosti.
Vaša dnešná tlačová konferencia trvala 37 minút, padla na nej jedna otázka a šlo o štýl odbornej prednášky. Žiaden populizmus, ale ani príťažlivý obal k titulku. Koľko mediálnych výstupov ste mali z minulej tlačovej konferencie podobného typu?
(Hovorca ĽÚ to začal hľadať, o chvíľu prichádza s tým, že šlo o deväť výstupov. Keltošová dopĺňa, že médiá prebrali ich výroky o Kaníkovej „príprave na poštátnenie sociálnych inštitúcií a Gottwald by mu tlieskal“:) „Dnes máme za sebou 77 dní od vzniku, počet výstupov sa zlepšuje. Aj keď máme názov Ľudová únia, neznamená to, že budeme vystupovať populisticky. Je stále čo zlepšovať. Skôr sa mi zdá, že médiá dnes oceňujú odbornosť. Skôr, ako typické mítingové reči.“
Ako ste sa teda cítili na mítingoch HZDS na Pasienkoch?
„Do roku 1994, keď bývali v PKO, to bolo v poriadku, spontánne. Keď sa mítingy premiestnili na Pasienky a podľa ešpézetiek som zistila, že sa zvážajú ľudia z celého Slovenska len preto, aby bola hala naplnená, kritizovala som to vnútri strany.“
Ako?
„Tým, že to nesvedčí o spontánnom záujme o našu politiku a že nepotrebujeme presviedčať presvedčených. Navrhovala som, aby sme sa vrátili k priamej komunikácii s ľuďmi. Aby sme ľudí nezvážali do Bratislavy, ale sadli do auta a šli za voličmi a sympatizantmi.“
Stalo sa?
„Mítingy pokračovali.“
A vy ste na ne chodili.
„Do určitého momentu.“
Do ktorého?
„Keď Vladimír Mečiar hrubým spôsobom vtipkoval na účet manželky vtedajšieho prezidenta Havla.“
Nešlo o obdobie v roku 1997, keď ste už dovtedy silnú pozíciu v HZDS strácali?
„Ten rok bol pre mňa naozaj zlomový. Ako jediná ministerka vtedajšej vlády som v novembri 1997 hlasovala proti návrhu štátneho rozpočtu na rok 1998. Nechcem sa teraz vyviňovať, ale moje pripomienky na financovanie sociálnych oblastí sa už dva roky predtým nestretávali s pochopením. Rok 1998 bol volebný, svoje požiadavky som považovala za oprávnené. Keďže sa to nestretlo s pochopením, hlasovala som proti. A potom nasledoval môj odchod do Ameriky.“
Takže ste boli vykopnutá vyššie alebo naopak? Šlo o post veľvyslankyne Slovenska pri OSN.
„Znie to hrdo, ale v konečnom dôsledku som bola štátna úradníčka, podriadená ministerke.“
Tam ste však chceli ísť už dva roky predtým, v roku 1996. Michal Kováč odmietol podpísať vaše vymenovanie.
„V tom 1996 som naozaj verejne prejavila svoj záujem byť veľvyslankyňou pri OSN. Došlo však k chronicky známym udalostiam – vláda odhlasovala vyslovenie nedôvery voči Michalovi Kováčovi. Prezident mi kládol ako podmienku na podpísanie vymenovania, aby som sa dištancovala od uznesenia vlády. Že potom môžem vycestovať. Ja som však mala a stále mám názor, že ak vláda o niečom rozhodne a odhlasuje, je to záväzné pre všetkých jej členov. Upozornila som ho, že bol ministrom a vie, ako vláda hlasuje, že ja po takom akte, dištancovaní sa, môžem urobiť len jediné – nie vycestovať, ale podať demisiu. Moje rozhodnutie ísť na ten post potom dozrievalo.“
To znamená, že ste zmenili názor?
„Už som potom nechcela urýchľovať tie veci. Naštartovali sme veci v rezorte sociálnych vecí, ktorý som viedla, a nechcela som odísť od nedokončenej práce. Aby nemali ľudia pocit, že mám na ministerstve nejaký problém, a preto radšej utekám do zahraničia.“
Dostali ste to teda príkazom? Odísť do New Yorku?
„Dostala som to ako zopakovanú ponuku od Mečiara. Celkom otvorene to dávam do súvislosti s tým svojím hlasovaním proti rozpočtu v roku 1997.“
V roku 1994 ste boli v najužšom okruhu Vladimíra Mečiara, v roku 1998 vás poslal do OSN. To však nemôže urobiť jedno hlasovanie.
„To určite nie, hlasovanie prišlo až po troch rokoch. Od roku 1994 sa začali objavovať noví ľudia v Mečiarovom najbližšom okolí. Rezeš a ďalší. Tí, čo sme stáli pri Mečiarovi od začiatku, ja od januára 1992, sme boli vytesňovaní na perifériu. Väčšia váha sa prikladala slovám tých nových. Šlo o ľudí najmä z podnikateľskej sféry. Priznávam, že v začiatkoch sme mohli robiť aj chyby, v rokoch 1992 – 1994, ale robili sme to spontánne, nezištne, v absolútnej viere v dobro veci.“
Ako to vyzeralo, to vytesňovanie?
„Získavali väčší vplyv, rozhodovacie právomoci, ich hlas zavážil viac ako náš.“
Napriek tomu ste boli voči Mečiarovi oficiálne zhovievavá. Poviem jeden príklad. V roku 1997 slovne napadol redaktora Markízy. Povedal mu: „Že sa nehanbíte mi pred oči postaviť. Sopliak jeden. Takú vám buchnem, že vás ani pánboh nespozná.“ Podobná situácia sa odohrala pred voľbami 2002, Mečiar skoro fyzicky napadol redaktora Joj a povedal: „Keď sa ma to ešte raz spýtaš, takú ti jednu…“ Končilo sa to vulgárnym slovom. V roku 1997 ste Mečiara v tejto veci obhajovali, v roku 2002 ste ho verejne nekritizovali.
„Kritizovala som ho, len som to nedávala do médií. Vtedy som už mala viac skúseností. To, čo som v roku 1997 videla inak, som po sérii podobných verbálnych útokov už videla zase inak, ale stále som sa snažila nájsť ten kompromis, pravdu v sebe. Vtedy som vám aj povedala, že vám nedám rozhovor, lebo už nedokážem obhajovať neobhájiteľné.“
Tak to urobme teraz. Veríte, že vyšetrovacie orgány sú v práve, keď hovoria o únose Michala Kováča v réžii SIS za Lexovho vedenia?
„Nebudem odpovedať na túto otázku, kým nebude ukončené vyšetrovanie. Na svoju podporu môžem uviesť len toľko, že ja som bola v rokoch 1994 až 1998 na ministerstve a venovala som sa odbornej práci. Z hľadiska sociálnych vecí, zamestnanosti, nezamestnanosti a ďalších zložiek to nebolo jednoduché obdobie. Snažila som sa s Vojtechom Tkáčom viesť ten rezort nadstranícky, dobre, aby fungoval. To, čo sa dialo mimo brány rezortu, som nevnímala ako niečo pre mňa podstatné, akútne, aby som sa tomu nejako zvlášť venovala. Vtedy som teda nemala dostatok informácií.“
Ale pocity ste mať museli. Keď bol unesený Kováč, zavraždený Remiáš.
„Bola som zdesená, šokovaná.“
Začalo sa medializovať, že za tým stála SIS, medializoval sa rozhovor medzi Hudekom a Lexom. To nebolo dosť informácií?
„Priznám sa, že vtedy som tomu neverila. Myslela som si, že ide o zostrihaný rozhovor. V rokoch 1998 – 2002 som bola členkou imunitného výboru, kam chodili vyšetrovatelia práve s týmito kauzami a aj s inými, dotýkajúcimi sa poslancov HZDS. Žiaľ, mňa argumenty a kvalita materiálov, ktoré vyšetrovatelia vykonali, nepresvedčili. To sa v niektorých prípadoch týkalo aj koaličných poslancov, že ich tie materiály nepresvedčili. Napríklad kauzy Gustáva Krajčiho sa nepodarilo dostať vďaka tomu do pléna.“
Ako ministerka ste mohli zrejme vidieť aspoň to, ako sa divoko privatizovalo.
„Vláda v tom období už presunula privatizáciu na Fond národného majetku. Vedela som len toľko, čo bolo v médiách a môžem povedať, že ma to absolútne nezaujímalo, pretože privatizácia ako taká ma vôbec nezaujíma. Jediný oficiálny výstup, ktorý si pamätám, sú byty Fondu národného majetku. Tá známa kauza, kde sa hovorilo o ich možnosti odkúpenia. Bola som oslovená aj ja, ale povedala som, že v žiadnom prípade. Viem si predstaviť aj inú bytovú politiku. To som odmietla. Aj keď sme vtedy nemali dosť informácií, zdravý sedliacky rozum mi zavelil, že do tohto nepôjdem.“
Politickú nomináciu vedenia fondu ovplyvňoval ako šéf najsilnejšej strany na koaličnej rade Mečiar, je to tak?
„Áno.“
Napriek tomu ste v roku 1998 pri návrate z postu veľvyslanca pri OSN pre rádio Twist povedali, že vy osobne máte jedného predsedu, ktorému ste pripravená slúžiť, a tým je Mečiar. Pričom tvrdíte, že ste s ním boli v spore. Bolo teda to vyjadrenie úprimné?
„Toto je vytrhnuté z kontextu. Povedala som, že vláda, ktorá vzíde z tých volieb, bude mať na čele iného predsedu. Povedala som, že ja mám jedného predsedu, a tomu ďalšiemu… (Rozmýšľa.) Ja neviem. Jednoducho by som sa asi nedokázala prispôsobiť. Pretože, samozrejme, že vláda riadi zahraničnú službu. Vrátiť z New Yorku som sa rozhodla sama. Vzhľadom na informácie, čo som v priebehu ďalšieho týždňa dostala, mi bolo jasné, že Smerek vládu nezostaví, preto som definitívne prišla späť. Čím som si určite takisto nevyslúžila hviezdičku od HZDS, lebo predstavy o tom, ako vzdorovať novej vláde v zahraničnej službe, boli iné.“
Viď pani Kramplová. Takže by boli radšej, keby ste robili obštrukcie a nechali sa vyhodiť novou vládou.
„Jednoznačne.“
Ako podpredsedníčka HZDS pre zahraničnú politiku ste však v roku 1997 povedali, že zahraničie používa iný meter na Slovensko a chyba nie je v politike Mečiarovej vlády. Naozaj ste si to mysleli?
„V roku 1997 áno.“
Priznávate, že vaše zotrvávanie v HZDS bolo aspoň v niektorom období omylom? Mali ste odísť skôr?
„Po voľbách 1998 som – ako opozičná poslankyňa – poznala, čo je to ‚tvrdý pád na zem‘. Tento pocit sa zopakoval aj po voľbách 2002.“
Teraz už teda predsa len máte iného šéfa a nie je ním Mečiar, ale Tkáč, ktorému ste kedysi šéfovali v rezorte sociálnych vecí ako ministerka štátnemu tajomníkovi. Aké to je, otočiť garde?
(Smiech.) „Ani vtedy, ani teraz nemám pocit, že niekto šéfoval niekomu. Ide o vzájomné dohody a rešpekt. Boli sme na jednej lodi, mali sme podelenú agendu. To, že je teraz predsedom, mu patrí, vybralo si ho desať poslancov. A má rešpekt nielen u svojich a nielen u opozičných, ale aj u koaličných poslancov. Keď vystupuje docent Tkáč, zbystria pozornosť a v sále je ticho. Formálne sa to garde vymenilo, ale deľba práce pokračuje.“
Keď počítame, ste podpredsedníčkou už štvrtýkrát. Prvý raz v DS, dvakrát v inej oblasti v HZDS, teraz v ĽÚ. Kedy budete predsedníčkou?
„Obávam sa, že to tak rýchlo nebude. Možno sa toho dožijú moje vnúčatá, že mužská patriarchálna spoločnosť uzná, že žena môže byť predsedníčkou. Napokon, videli sme príklad SNS.“
To o sebe nezmýšľate veľmi dobre.
(Smiech.) „Hovorím o zmýšľaní partajníkov mužov.“
Mimochodom, prečo ste od toho Kaníka odišli, bývalá podpredsedníčka DS? Chcete robiť ľavicovú politiku? Chcete byť tvrdou opozíciou?
„Ľavicovou nie. Tvrdou a konštruktívnou.“
