Jeho rodina Škoríkovým pustovníčením veľmi nadšená nie je, manželka sa s nami o tom vôbec nechcela zhovárať, skrývala sa aj pred objektívom fotoreportéra. Len jeho nevesta bola ochotnejšia. „Každý deň mu nosíme noviny, číta ich viacero, aby mal prehľad,“ ukazovala na slušnú kôpku dennej tlače. S našou ponukou, aby sa s nami zviezla autom a ukázala nám, kde žije svokor, súhlasila. Zaviedla nás tam, kde by sme sami s malým Nissanom iste netrafili. K pustovníkovi pri Váhu. FOTO SME – PAVOL MAJER
Trojnásobný starosta dediny Vinohrady nad Váhom sa stal pustovníkom. Chce si oddýchnuť od problémov, od ľudí. Robí pltníka a stavia si zrubDedinka Vinohrady nad Váhom je od nášho hlavného mesta vzdialená asi hodinu cesty autom. Napriek tomu sa zdá, že je prišelec v cudzej krajine. Domy neveľkej obce sú roztrúsené po okolitých kopcoch, hlavná cesta pripomína skôr serpentíny v alpských horách, než hlavnú cestu kdesi na rovinatom juhu Slovenska. Práve v týchto končinách sa usídlil novodobý Robinson. Tak znela prvotná informácia. „Je to bývalý starosta, bol v Rusku a teraz žije pri vode a pomáha ľuďom.“
V obci ho pozná každý. Jeho dom tam stojí uprostred, na menovke je meno František Škorík. Ten, ktorý splnil dávny sľub. Vo Vinohradoch nad Váhom bol starostom tri volebné obdobia, no už pred rokmi vyhlásil, že keď skončí, odíde do prírody a stane sa pustovníkom.
„Ja som skôr dieťa prírody, som taký hľadač. Hľadám pravdu. A práve preto som tu. Aby som si naštudoval rôzne náuky, názory filozofov na bytie, na Boha.“
Čo Robinson! Hemingway!
Už z diaľky svieti v lone panenskej prírody zelená maringotka. Vedľa nej sa črtajú základy budúcej drevenej chatrče či skôr zrubu. Od Váhu beží v ústrety vysoký, ramenatý chlap s veľkou sivou bradou a bielou šatkou na hlave. Naťahuje ruku na pozdrav: „Fero Škorík, teší ma!“ Ako správny hostiteľ hostí hneď usádza pri ohníku, ktorý tu plápolá ešte od večera. „Včera večer som mal hostí, tak sme posedeli pri ohni. Zatiaľ je tu veľmi rušno, to moje pustovníčenie sa celkom nenapĺňa, ale myslím, že časom to príde.“ Fera Škoríka denne navštevujú desiatky ľudí, najviac však mladí chlapci zo susednej dediny. „Každého, kto sem príde, preveziem na druhú stranu. Prvýkrát je to ešte zadarmo, ale potom sa už platí: päť korún za človeka a päť korún za bicykel.“
Bývalému starostovi prevážanie učarovalo už v mladosti. Ako desaťročný robil pomocníka domácemu prievozníkovi a ten mu tak dôveroval, že mohol ľudí prevážať aj sám. Nenapadlo by mu, že sa k tomu raz vráti. A predsa! „Raz som tu bol na kanoe a práve som ho vyťahoval z vody, keď ma oslovil jeden pán, či by som nemohol jeho rodinku previezť na druhú stranu. Povedal som si: prečo nie? Len čo som sa vrátil nazad, už tam čakali ďalší traja a tiež chceli previezť!“ A vtedy dostal vnuknutie: „Povedal som si, že budem pustovníkom, ale zároveň aj užitočný pre ľudí.“ Žije tak už niekoľko mesiacov.
Prvým problémom, s ktorým sa musel vyrovnať, bola výroba lode. Robili ju len podľa pamäti: „Do detailov som si zapamätal, ako vyzerala plť, na ktorej som ako chlapec pomáhal. Presne podľa toho sme vyrobili kópiu, natiahli sme lano cez Váh a teraz už prevážame.“ Drevenou palicou odrazí loď od brehu a veslom sa snaží nasmerovať ju správne podľa prúdu. „Minule som prevážal dvoch turistov a tí na mňa len tak pozerali. Po chvíli jeden z nich vykríkol: Hemingway! Čo Hemingway, opýtal som sa, lebo som od neho všetko čítal! Nič, len sme sa dohadovali, že koho nám pripomínate…“ (Smiech.)
Princíp pltníctva i stavby bez betónu
Prevážanie je založené na využití prúdu rieky. Čln musí byť zachytený na vlečnom lane, ktoré spája brehy a ak so smerom prúdu zoviera správny uhol, loď sa dá do pohybu. Bez jediného záberu veslom. Robinson, lebo tak ho všetci nazývajú, len spokojne sedí a na všetko dohliada. Pri nohách sa mu motá jeho verný spoločník – pes Tiger. Z vody vôbec nemá strach, so svojím pánom absolvuje každú cestu. Čln začína naberať rýchlosť. Zdá sa až neuveriteľné, ako jednoducho možno využiť silu prírodného živlu. Rútime sa na miesto, kde je prúd najsilnejší. „Pozor, príde náraz!“ zaznie upozorňujúci výkrik kapitána lode a o chvíľu naozaj silno narážame. Nikomu sa nič nestalo, všetci šťastne vystupujú na opačný breh.
Okrem prevážania má však nateraz dôležitejšiu úlohu: „Do augusta musím dokončiť drevenicu. Maringotku mi požičali len na pár mesiacov, takže ak to nestihnem, budem bez strechy nad hlavou.“ Zatiaľ to vyzerá nádejne. Pri vode už vyrástla základná drevená konštrukcia, hotová je aj dlážka. „Budem tu mať dve miestnosti, na zimu si prinesiem kachle, aby mi nebolo zima.“ Hneď beží do maringotky a ukazuje rukou načrtnutý plán stavby. Všetko má do detailov premyslené. Materiál na stavbu domu vzal zo starého krovu, pomocníkov tu nepotrebuje, na všetko si vraj vystačí sám. „Každý, kto za mnou príde, mi donesie fľašu čistej vody.“
Cez leto sa pri vode ľahko žije. Kúriť nemusí, jedla má až priveľa. „Poviem vám pravdu, ešte som nechytil ani jednu rybu. Ľudia z dediny mi sem nosia toľko potravy, že ešte aj rodine doma môžem dávať!“ (Smiech.) Už teraz sa však teší na jesenné pľušte, keď začne fúkať severný vietor a on sa s malou petrolejkou zatvorí do drevenice a bude čítať. „Ešte raz si musím prečítať Zaklínača hadov, chystám sa študovať aj Bibliu. Budem hľadať pravdu, veď o tom je život.“
Za polárnym kruhom, aj v zlatom trojuholníku
Fero Škorík už čosi o živote vie, za päťdesiat rokov mal štrnásť rôznych povolaní. Prakticky celú mladosť prežil na samote, roky strávil v bani, no robil aj krčmára či vodiča. Jeho však vždy lákali vzdialené kraje. „Som totiž drotárov vnuk, takže ma to odjakživa ťahalo von. Pred rokmi hľadali elektromontérov na prácu v Kazachstane a ja som tú ponuku prijal. Som človek zvedavý, takže som tú prácu rýchlo pochopil a po roku pôsobenia som sa stal partiakom.“
Pracoval a žil asi 350 kilometrov od mesta Orenburg, v šírej ruskej stepi. Cez leto tam teploty prekračovali štyridsať stupňov, v zime zasa pod štyridsiatku klesali. „Vystavali sme tam naozaj pekné mesto. No pekné, niečo ako Petržalku!“ (Smiech.) Bola tam aj možnosť ísť výhodne na zájazdy, takže pochodil zaujímavé miesta bývalého Sovietskeho zväzu. „Bol som v Murmansku za polárnym kruhom, ale aj v zlatom trojuholníku: Taškent, Samarkant a Buchara.“ Najzaujímavejšou bola preňho isto návšteva Alma-Aty. „Je to úžasné mesto. Bol som tam desať dní a len nasával atmosféru. Už ako starostovi sa mi dokonca podarilo vrátiť sa tam. Po desiatich rokoch som tam bol na konferencii prednášať vidiecku demokraciu.“
Za starostu Vinohradov nad Váhom ho pritom zvolili ešte keď bol v Kazachstane. „Vôbec som tu nebol počas volebnej kampane. Prišiel mi fax, že som bol zvolený a hneď prvým lietadlom som letel domov. Neprišlo by mi na um, že sa tam ešte niekedy vrátim.“ Dvanásť rokov bol prvým mužom v obci, už vtedy o ňom písali miestne noviny. Vraj bol prvým starostom na Slovensku, ktorý si nad svojou dedinou zalietal s padákom.
Je to pravda, Škorík sa totiž venuje aj paraglidingu. „Na záberoch v televízii som uvidel paraglidistov, ale mal som choré kolená a myslel som si, že to pri pristávaní rupne o zem, tak som sa toho bál.“ Na návšteve v Českej republike si raz všimol paraglidistu, čo pristál veľmi hladko, takže pri tom urobil sotva dva-tri kroky. „Vtedy som si povedal: no keď sa takto pristáva, ja za rok budem lietať!“ Na Donovaloch sa hneď prihlásil na kurz a rodine nezostalo iné, len sa s tým zmieriť. „Blížila sa moja päťdesiatka a deti mi chceli k narodeninám zaplatiť cestu okolo sveta. Povedal som im, že nie, teraz už sú iné priority! Kúpte mi padák!“ A odvtedy lieta. Novodobý Robinson Crusoe, kópia Hemingwaya, lietajúci da Vinci. Slovenský František Škorík. (th)
Autor: Tomáš Holetz
