Medzi humoristami aj občanmi sa udomácnila Kukanova prezývka Fred Flintstone. On k tomu hovorí: „Už som aj videl svoju fotografiu vedľa Flintstonovej a neuráža ma to. Bavím sa na tom, nejaká podoba tam asi bude.“ Vľavo na snímke s vnučkou Eliškou, vpravo v zoo, Kalifornia.
Eduard Kukan v detstve predpokladal, že bude lekárom, začal študovať právo a nakoniec sníval už len o diplomacii. To, že by raz mohol byť prezidentom, mu nikdy neprišlo na um. „Moja babka chcela, aby som bol farárom. (Smiech.)
Napriek tomu ako prvý ohlásil kandidatúru na post hlavy štátu a ako prvý ohlásil aj začiatok oficiálnej kampane. Urobil tak v pondelok, dva dni pred uvítacím večierkom Martina Bútoru po návrate z misie veľvyslanca v USA. Práve Bútora pre SME pripustil, že aj on uvažuje o kandidatúre na prezidenta. Spolu s Františkom Mikloškom, ďalším kandidátom, je Kukanovým dlhoročným priateľom. Napriek tomu bude zrejme najvážnejším protikandidátom súčasného šéfa diplomacie Vladimír Mečiar, ktorý hovorí raz to, že kandidovať nebude, potom si necháva dvere otvorené a hovorí, že ešte nevie.
Práve vďaka Mečiarovi paradoxne vyniklo diplomatické umenie Kukana, ktorému sa podarilo presvedčiť Západ a Európu, že sme už štandardnou demokratickou krajinou. „S Ferkom Mikloškom sa vždy, keď sa stretneme, vieme porozprávať. Budeme sa rytiersky správať voči sebe a určite aj voči Martinovi Bútorovi, v prípade, ak sa rozhodne kandidovať.“
Nepremohla ho ani vodka
Kampaň Eduarda Kukana zatiaľ financuje jeho strana SDKÚ. Hoci sa vie, že taká kampaň býva finančne náročná, stavil na model nazvaný „šťastná hodinka“. Bude chodiť po Slovensku a v každom pohostinstve, v ktorom sa zastaví, budú sa v čase tej hodiny podávať nápoje za polovičnú cenu. „Jednu akciu tohto typu už mám za sebou. Bolo to v Rusovciach a bolo to príjemné. Prostredie mi neprekáža, skôr naopak. Som presýtený honosných recepcií, toto je prirodzenejšie. Nemusím si brať kravatu, môžem ísť športovo oblečený, je to relax. Aký bol v Rusovciach účet, nepoviem, neviem. Uvidím ho asi až na záver kampane.“
Do Moskvy sa Kukan dostal po absolvovaní necelých troch semestrov na bratislavskej právnickej fakulte. „Potom som sa zúčastnil na konkurze, po úspešnom zvládnutí ktorého som mohol následne študovať v Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. Okrem vedomostí bol jednou z výhod pri konkurze aj môj správny robotnícky pôvod. Otec bol robotník na veľkostatku, mama robila na družstve a potom v nemocnici upratovačku.“ V Moskve mu v rokoch 1958 až 1964 pridelili špecializáciu na subsaharskú Afriku a nariadili štúdium swahilčiny. O tom, že taká reč existuje, ani len netušil, no za šesť rokov sa ju perfektne naučil. Pritom ju v Afrike nikdy nepoužil: „Poslali ma nakoniec tam, kde sa touto rečou nehovorilo. Raz som však na letisku v Prahe prekladal, keď pristál africký politik a naši sa chceli ukázať. Vtedajší podpredseda vlády však rozprával také hlúposti, že som prekladal niečo úplne iné, lebo inak by som sa musel hanbiť.“
Na študentský život v Moskve spomína v dobrom: „Internát bol veľmi skromný. Bola aj vodka a bolo jej dosť!“ Stíhal aj domácim, Rusom, ktorí sú v pití tohto trúnku povestní: „Ja som bol dobrý! (Smiech.) Môžem povedať, že som bol vyrovnaným partnerom a skúsil som aj špecialitu piť z pohára dvojdecovú vodku.“ Do strany vstúpil v roku 1961, ale aj to berie triezvo. Každý, kto chcel v tom čase niečo dokázať, tam vraj vstúpiť jednoducho musel: „Nemusel sa tam nijako aktívne prejavovať.“ S manželkou, Češkou, sa zoznámil na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Zobrali sa po desaťmesačnej známosti: „Mal som dvadsaťsedem, ona devätnásť. Jej rodičia neboli nadšení ani mojím vekom, ani tým, že som Slovák. No nedávno sme oslávili tridsiate šieste výročie svadby.“
Miesto drienkovice kvalitné slovenské vína
Majú dve deti a Kukan je na ne patrične hrdý. Spravili ho už trojnásobným dedom. „V mojich šlapajach však rozhodne nepokračujú. Okrem mňa nemá ani jeden člen rodiny vysokú školu. Nie sme s manželkou typy, ktoré by ich do toho nútili.“ Syn bol v mladosti rebelantom – bol pankáčom, hovorili si new renaissance, ešte aj dnes nosí v uchu náušnicu. Vtedy chodil niekedy oblečený v cylindri a vo fraku. Vyhodili ho aj z gymnázia, lebo spolužiačke do občianskeho dokreslil fúzy. Teraz robí programátora pre americkú firmu a cestuje po svete. Dcéra skončila priemyslovku a je na materskej.“ Deti nemali proti otcovej kandidatúre nič, manželka nebola príliš nadšená stratou súkromia, ale nakoniec súhlasila.
Ak by občania Kukana za prezidenta zvolili, určite by nenadviazal na Schusterovu tradíciu vodiť zahraničné návštevy do svojho rodiska. „Pochádzam z malej dedinky na juhu Slovenska, Horný Jatov. Bola taká malá, že tam nebola ani pošta. V životopise si uvádzam Trnovec nad Váhom, ktorý bol hneď vedľa. Jatov mal vtedy asi päťdesiat obyvateľov a dúfam, že ich neurážam, hoci na to často myslím.“ O exkluzívne postavenie príde asi aj drienkovica v prezidentskom paláci. „Chystám sa ju nahradiť Kukanovou desinou.“ (Smiech.) „Žartujem“ dodáva zároveň. „Zahraničných hostí by som ponúkol štandardne – dobrými a kvalitnými slovenskými vínami.“
Prešiel som previerkami NBÚ
Eduard Kukan už teraz tuší, čo sa proti nemu bude v kampani vyťahovať.
Čo to bude podľa vás?
„Komunistická minulosť, ŠtB a byt. No som pripravený na všetko.“
A ešte mnohým kole oči vaše štúdium v Moskve, v čase tvrdej totality. V Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov ste sa pripravovali na post budúceho diplomata. Čo KGB?
„Tí za mnou nikdy ani len neprišli.“
A príslušníci ŠtB? V čase pôsobenia na socialistickom ministerstve zahraničných vecí? Neponúkali spoluprácu, nevydierali vás?
„Áno, ponúkali mi to asi dvakrát, vždy som odmietol a potom ma nechali na pokoji. Vo Washingtone som bol prvýkrát v rokoch 1977 až 1981. Američania vtedy veľmi dobre vedeli o nás, kto sme a za akým účelom tam sme. Počas môjho pobytu vyhodili asi troch alebo štyroch našich ľudí z veľvyslanectva. Ak sa naozaj niekto chce v tom vŕtať, nech sa pokojne pýta na americkej strane, vedeli všetko.“
Odmietnutie spolupráce nemalo vplyv na vašu ďalšiu kariéru diplomata?
„Nie. Povedal som im, že budem normálne pracovať, ale toto odmietam.“
Napriek tomu ste v Cibulkovom zozname spolupracovníkov ŠtB vedený ako dôverník.
„Viem o tom. Ľudia v kategórii dôverník vôbec nemuseli vedieť o tom, že sú vedení v zoznamoch ŠtB. Bol tam predsa aj Václav Havel alebo Jiřina Bohdalová. Ak si pamätáte, ešte za Československa ústavný súd zrušil túto kategóriu, lebo tam vás mohol ktokoľvek napísať bez vášho vedomia. Keďže som robil celý život v diplomacii, tých príležitostí bolo naozaj mnoho.
Nie je táto vaša minulosť problémom pre zahraničie?
„Aby nebolo pochybností, išiel som na previerku na NBÚ, ktorá bola veľmi podrobná, nič mi neodpustili. Asi pre štrnástim dňami som dostal výsledok. Stojí v ňom, že som osoba dôveryhodná a môžem sa oboznamovať s utajovanými skutočnosťami SR a NATO. Platnosť tohto dokumentu je päť rokov.“
(rk, th)
Autor: ROMAN KRPELANTOMÁŠ HOLETZ
