FOTO – ROMAN FERSTL
Keby sme ho náhodou nestretli po predstavení Osem žien, tak ho naháňame iste dodnes. Vraj nikdy nemal rád matematiku, študoval v Prešove filozofiu a v Bratislave herectvo. Pôsobil v trnavskom divadle, momentálne je už 13 rokov členom divadla Astorka Korzo ‘90. Nerád sa ukazuje v médiách, svoju hereckú slávu veľmi nevníma. Na rozhovor pre noviny ho musíte lámať niekoľko mesiacov. Neukáže nám, kde býva, ako vyzerajú jeho deti, ani kam chodia spolu na chalupu. Žije si svojím obyčajno-neobyčajným životom slovenského herca. Kolegovia o ňom hovoria, že je ťažký perfekcionista, vždy hrá na plný plyn. Z dabingu si postavu berie domov na kazete a zodpovedne sa pripraví. Maťo Landl povedal, že všetko, čo robí, robí na 130 percent a že vždy túžil hrať s ním na jednom pódiu. Popritom skúša písať, vynikajúco kreslí a púšťa sa aj do réžie. Nakoniec, vidieť ho aj ako glosátora v televízii, svoj politický názor neskrýva a situácia v spoločnosti ho vždy zaujímala. Na naše stretnutie v kaviarni meškal asi hodinu, pretože škrabal doma zemiaky a pomáhal manželke variť obed, ona mala totiž zranený prst.
Viac zaujímavých osobností povedalo, hercov nevynímajúc, že povolanie herca nie je hodné dospelého muža. Herec je interpret, obsah jeho práce vymyslia iní – scenárista a režisér. Nie je vaša práca tak trochu bojom proti svojmu intelektu?
(Ironický smiech.) „Beda hercovi, ktorému postavy vymýšľajú iní. Tu musí vládnuť symbióza. A platí takáto matematika – scenárista bez režiséra je nula, rovnako ako režisér bez herca a rovnako ako herec bez tých dvoch. Diváci v konečnom dôsledku obdivujú dobrých hercov. Herci dobrých režisérov a tí dobrých autorov. Lenže, koľko je dnes predstavení, kde sú dobrí aj autor, aj režisér, aj herci? Ale ak je herec, jemne povedané, skôr matematik ako herec, divadlo je o ničom. A platí to, samozrejme, aj v obrátenom garde. Mimochodom, divadlo nie je len o intelekte. Aj keď si to my, herci, neradi pripúšťame.“
Hráte aj takzvané hlúpe úlohy? Také, ktorým by ste sa najradšej vyhli? Nestane sa aj vám, že sa vám nová hra nepáči?
„Hlúpa rola neexistuje. Sú len hlúpi herci, čo si to myslia – aby som parafrázoval Stanislavského. Rád hrám hendikepovaných, rozširuje to herecké možnosti. Skôr ja sa cítim hlúpy, keď sa nedokážem s postavou stretnúť, ale žiadnu rolu neodmietam, aj prehry sú na niečo dobré. Rovnice a vzorce v divadle neexistujú.“
Divadlo je hra, rád sa teda hráte?
„Veľmi! Hlavne s dobrými dramatikmi, režisérmi a hercami.“
Čo s vami robí to predstieranie citov, necítite sa pre to emotívne doničený?
„Necítim. Ak moja postava v hre niekoho miluje, musím mať k partnerke blízko aj mimo javiska. Iste, nedá sa k nej presťahovať a žiť s ňou až do derniéry, ale bez tej blízkosti to nemá veľký zmysel.“
A čo dotyky, telesná blízkosť? Neprekážajú vám?
„Nesmrdieť na javisku by malo patriť k divadelnej etike. Stáva sa, že sa niekto zabudne a omylom zje cesnačku, ale pred predstavením sa ospravedlní. Dotyk, gesto vôbec, sú v divadle veľmi dôležité, niekedy povedia viac, ako slovo. Rovnako v bežnom živote. Dotýkam sa rád, či ide o vyjadrenie kladného, alebo záporného citu, ale nemá to rád každý. Niekto na javisku, niekto v bežnom živote. Škoda, ale treba to akceptovať.“
Môže byť divadlo apolitické?
„Môže. Napríklad bulvárne divadlo. Vážim si dobre zahraný bulvár. Dobré komerčné divadlo sa občas vyskytne v Štúdiu L + S. Ak porovnám predstavenie Kumšt s hociktorým iným komerčným predstavením, hraným v hociktorom inom divadle, zisťujem, že porovnávam neporovnateľné. Som presvedčený, že je vynikajúce aj preto, že ho hrajú herci so širokým životným záberom, nechýbajú im ani skúsenosti s politickou mocou, či už po roku 1989, ale hlavne pred ním. A to nie je náhoda. Za komunistov sme si politicky uľavovali schovaní za texty Moliéra, Mrožka či za ruskú klasiku. Dnes panuje demokracia, každý si môže uľaviť verejne, dokonca pred prezidentským palácom. A nič sa nestane.“
Hercov však mnohí označujú aj za prázdnych krásavcov, na ktorých inteligentné ženy neletia. Právom? Vaša manželka je intelektuálka a aktivistka v práci za rovnoprávne postavenie žien. Čo ju na vás očarilo?
„Asi to, že som hral v bare hotela Kosodrevina na klavíri a spieval jej verše o tom, ako ma cez deň ako inštruktorka márne učila lyžovať. Šokovalo ju, že som si k nej chodil nalievať víno, na ktoré som nemal. Boli sme potom dlho dobrí kamaráti a zostalo nám to doteraz, čo je v manželstve s deťmi veľmi dôležité.“
Myslíte si o sebe, že ste krásavcom?
„Keďže intelektuálky, ako je podľa vás aj moja manželka, na krásavcov neletia, logicky nie som!“
Ste feminista?
„Nemám rád slová končiace sa na -izmus. Všetky izmy vrátane komunizmu sú podmienené striktným dodržiavaním neomylných a spravodlivých pravidiel. Vznikli, aby zrušili predchádzajúce neomylné a spravodlivé pravidlá a nastolili tie svoje. Začínali myšlienkou navždy učiniť spravodlivosti zadosť v rovnej miere pre všetkých a končili spravodlivosťou len pre svojich verných. Najlepšie tiež navždy!
Rozhodne som však za rovnoprávnosť žien a mužov. V zamestnaní, politike, aj v rodine. A verím, že každý muž bude so mnou súhlasiť. Žiaľ, na Slovensku je oveľa viac chlapov ako mužov. Dokonca aj na najvyšších postoch v parlamente!“
A máte potom pred sebou tajomstvá, svoj svet?
„Ja mám. Bez istého tajomstva nemôže existovať umenie ani partnerský vzťah. Ani veda. Ani Vianoce! Škoda, že existujú takzvaní pohodlní ľudia, ktorí si tajomstvo mýlia s klamstvom. Tajomstvo, to sú sny, fantázia, myslenie, teda všetko, čo ešte stále hýbe svetom dopredu. Je to podstata evolúcie. Tajomstvo je dôvodom na prežitie. A tí, čo tvrdia, že žiadne tajomstvá nemajú, zaručene klamú!“
Z tých vašich odpovedí je zrejmé, že ste pred štúdiom na VŠMU študovali filozofiu, okrem toho hráte na klavíri, fotografujete, kreslíte, občas režírujete.
„Keď nevie človek nejakú vec, jav, pocit vyjadriť, nakreslí to, zahrá, napíše.“
Pred pár rokmi ste boli nominovaný na ocenenie Dosky za inscenáciu Matka a ceny ste získali za predstavenia Vražda sekerou v Sankt Peterburgu a Scény z domu Bezsemenovcov. Dá sa vôbec umenie merať, dá sa umelecká práca porovnávať?
„Ak sa aj dá, tak je to nespravodlivé. Nebolo by krajšie, keby si na slávnostnom odovzdávaní Dosiek traja nominovaní vlastnoručne rozpílili dosku na tri rovnaké tretiny? Čo je to cena za najlepší herecký výkon!? Je to svojím spôsobom rovnaký nezmysel ako cena za najdlhší, alebo najrýchlejší herecký výkon, respektíve za herecký výkon v hmotnostnej kategórii do 60, 80 či 100 kilogramov. Raz som dostal cenu za herecký výkon a dodnes som neprišiel na to, prečo. A teraz vážne, je to len uhol pohľadu. Pohľadu väčšiny členov poroty.“
Vy si prácu z divadla tiež nosíte domov, bývate vtedy neznesiteľný, nervózny?
„Neuvedomujem si to, ale pripúšťam. Chvalabohu, skúšobné obdobie trvá len dva mesiace a potom som, dúfam, zasa chvíľu normálny. Manželka sa zaoberá dennodenne ľudskými právami, už desať rokov. Posledné roky aj násilím páchaným na ženách. A popri tom dokáže byť zodpovednou matkou a manželkou. Ako mladý idealista som si myslel, že partneri by mali milovať nedostatky toho druhého rovnako, ako jeho samotného. Dnes viem, že termín tolerancia je pre partnerský vzťah jedným z najlepších svetových vynálezov.“
O divadle, občanovi, telenovelách a synovi
Boris Farkaš radšej ako o sebe hovorí o divadle. O ňom aj kreslí, rovno na scenáre.
Má opodstatnenie aj také divadlo, čo sa neuživí?
„Má opodstatnenie od čias, keď vzniklo. Keby nemalo, už by nebolo.“
Prečo by sme mali živiť my ostatní z daní divadlá?
„Aj keď sa to nezdá, práve z tých istých dôvodov, z akých živíme zdravotníctvo a školstvo. Dobrá komercia možno dokáže prežiť, ale kvalitné nekomerčné divadlo živorí. Mekdonaldizmus, mikimausizmus valcujú kultúru ešte nešetrnejšie ako marxizmus-leninizmus. A kým bohatí sponzori nebudú na takej kultúrnej úrovni, že im bude cťou a potrebou prispievať na čoraz väčšmi krívajúcu kultúru, mal by ju podopierať štát. Veď nekultúrny občan je rovnako chorý ako telesne postihnutý alebo nevzdelaný hlupák.“
Niekto však hovorí – divadlo je mŕtve. Nepáči sa im ani inscenovanie klasických hier, ani nová avantgarda. Netreba sa vrátiť do minulosti, zistiť, prečo vzniklo divadlo, a teda či má prečo ešte existovať?
„Divadlo má už od svojho vzniku okrem zabávania aj iné poslanie. Môže byť, tak ako ostatné oblasti umenia, veľmi inšpiratívne, prebúdza estetické, ale aj etické cítenie, môže človeka ak nie vzdelať, tak aspoň dovzdelávať. Myslím si, že divadlo zatiaľ mŕtve nie je, živou mŕtvolou je skôr ten, kto ho za také vyhlasuje.“
Mnoho našich hercov sa dnes živí len dabingom. Aj vy, ale vraj máte čosi proti telenovelám. Aj keď sa na nich dobre zarába.
„Ja proti nim nič nemám. Skôr ony proti mne: okrem zárobku mi telenovely neponúkli žiaden dôvod, aby som o ne stál. To je ako vziať si neuveriteľne hlúpu, ale bohatú ženu. Človek sa má dobre, ale pritom vie, že sa podvádza. Hoci, dá sa na to zvyknúť. Okrem toho, telenovela zožerie človeku more času, čo zatiaľ potrebujú napríklad moje deti, a teraz zvlášť syn. Ešte ako škôlkar mi povedal, že som jeho najlepší kamarát. A občas mi to povie aj teraz. To je na nezaplatenie!“ (ov)
Autor: OĽGA VALENTOVÁ
