FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Šesťdesiattriročný MILAN LASICA si môže za menom písať herec, režisér, moderátor, spevák, dramatik, prozaik, textár, slamený vdovec a melancholický klaun, ale aj glosátor. To posledné pravidelne prezentuje v relácii Sedem s. r. o. Pred prázdninami sa minulý týždeň stretli protagonisti inteligentnej pohodovej relácie naposledy, no v septembri budú pokračovať. Aj s Lasicom. Letný a pohodový bol aj náš rozhovor s umelcom siedmich remesiel.
Je pravda, že pri nakrúcaní Sedem s r. o. sú z vás vaše ženské kolegyne nervózne? Že ich dokážete vaším štýlom humoru zneistieť?
„Neviem, nepočul som o tom, čo ja viem?“
Konkrétne Oľga Feldeková.
„Feldeková? Nikdy mi nič také nedala najavo. A Vacvalová, to pochybujem. Tá je taká suverénna a skúsená profesionálka, že nie je dôvod, aby bola pri mne nervózna.“
Patríte tam k najpriebojnejším, ešte kým sa diváci smejú a tlieskajú, viete sa poznámkou a patričnou hlasitosťou trafiť do správneho momentu.
„Nie som nejaký zvlášť priebojný. To, čo tam hovorím, nemám doma pripravené a naučené naspamäť, aby som to tam recitoval, ale keď mi niečo napadne, tak sa to snažím povedať v tej chvíli, keď to treba povedať. A keď sa mi to nepodarí povedať v tej chvíli, tak väčšinou to už potom nepoviem.“
Vraj si často predstavujete, ako by ste sa cítili v nereálnych situáciách.
„Predstavujem si také situácie, napríklad, že by som vyliezol na Mount Everest. Viem si predstaviť záver tej trasy, tie pocity. Empatické schopnosti patria k môjmu povolaniu.“
Máte vlastnú životnú filozofiu, v čo veríte, o čo sa snažíte?
„Stačilo by mi, keby stále platilo desatoro prikázaní.“
Vaším koníčkom je vraj skôr hlivenie na gauči?
„Hlivenie je veľmi príjemná záležitosť, lebo človek nič nerobí, iba odpočíva. Ale hlivenie je súčasne spojené s výčitkami svedomia, že by som predsa len mal niečo robiť a nestrácať čas hlivením. Hlivenie sa vlastne dnes volá relax a proti relaxu nikto nič nenamieta. Každý hovorí, že relaxovať je veľmi dôležité, ale hlivieť už nie, tak tomu nerozumiem.“
Aké formy hlivenia praktizujete?
„Klasickou formou hlivenia je opakované upadanie do ľahkých driemot a preberanie sa z nich. Ale hlivenie môže byť aj bezcieľna chôdza po meste, pozeranie sa do výkladov, zastavenie sa na križovatke alebo na rohu ulice a človek vtedy nevie, ktorým smerom by sa mal pohnúť, lebo vlastne nikam presne nej- de.“
Vie sa o vás, že pri sledovaní televízie ovládačom stále prepínate kanály.
„Najhoršie je to bezmyšlienkovité prepínanie, keď sa z toho stane taký tik, že keď sa pozeráte na nejaký program a už vám to pripadá dlho, tak automaticky prepnete, len tak, že čo je na inom. A kanálov je dosť veľa, takže vlastne môžete prepínať každú chvíľu. Potom máte pocit, že toho vidíte veľa, ale v podstate nevidíte nič. A pri pozeraní televízie hliviem. Veď čo iné má vtedy človek robiť. No a prepnem z každého programu, kde varia. Furt niekde varia.“
Ako vnímate, keď sa na televíznej obrazovke objavíte vy a niekto vás prepne?
„Keď boli dcéry menšie, vždy, keď sa v nejakom filme objavila ich matka, okamžite prepínali na iný kanál. Ja som sa tak často v televízii neobjavoval, ale zrejme aj mňa prepínali. Chápem to, veď ani ja by som sa na seba nedíval.“
Vy však celkovo rád mlčíte. S priateľom Tomášom Janovicom si vraj rád pomlčíte aj v kaviarni.
„Keď človek mlčí, buď si myslí svoje, alebo nemyslí na nič. Ale dôležité je, že keď máte takého priateľa, tak mlčanie nie je trápne. Lebo mlčanie v spoločnosti iného človeka je veľmi nepríjemná vec. Máte totiž furt pocit, že by ste mali niečo hovoriť, lebo ten človek tam je. A keď máte pri sebe blízkeho človeka, nemusíte nič hovoriť a nič sa nestane. Ani doma pri manželke nemusím hovoriť, nevyžaduje to odo mňa, skôr naopak, ona je oveľa zhovorčivejšia, ako ja.“
Je veľvyslankyňou v Poľsku, dcéry študujú vo Viedni. Ako sa vám žije ako slamenému vdovcovi?
„Je to taký život, na aký si zvyknete – nakoniec si zvyknete na všetko, to je pravda. Ale na život slameného vdovca si zvyknete pomerne rýchlo, lebo prináša takzvané drobné výhody, ktoré postupne prekrývajú tú zásadnú nevýhodu, že je človek sám. Hoci ja vlastne nie som sám, veď dcéry sú často doma. Ale do istej miery sa nemusím prispôsobovať nejakému veľmi striktnému rodinnému režimu. Môžem si robiť, čo chcem.“
Dostali ste prívlastok melancholický klaun, čo vy na to?
„Neviem, ja to o sebe netvrdím. Ako človek pôsobí, je vecou druhých, nie toho človeka.“
Po smrti Jara Filipa sa vám o ňom snívalo. Prisnil sa vám už aj Julo Satinský?
„Jaro sa mi prisnil niekoľkokrát, dokonca ešte aj teraz sa mi to občas stane. S Julom sa mi ešte nesnívalo. Zatiaľ.“
Protagonisti o Sedem s r. o.
Marián Labuda: „Relácia dáva divákom návod, ako sa dá bez zábran predebatovať a zasmiať na akýchkoľvek veciach okolo nás. Teší ma, že sa v relácii učím rýchlo reagovať na nové témy, lebo to sa dá naučiť jedine v teréne. Pohotovo improvizovať. To je tiež vec, ktorá sa tu dosť dlho nepestovala. A že sa diváci pýtajú, prečo tam zazerám na Dančiaka, s ktorým sme boli dlhé roky nerozlučnou dvojicou komikov? Keď som prišiel z vidieka do Bratislavy, bol som Stanom Dančiakom očarený. Uviedol ma do spoločnosti veľkého mesta. Naučil ma všeličo, aj správne žartovať, a dnes mu môžem robiť partnera, reagujem na jeho vtipy a zazerám. Je to naša celoživotná hra. A nielen naňho. Niekedy, keď sa veľmi ponáhľam a nechcem, aby ma ľudia na ulici zastavovali, tvárim sa neprístupne. A možno ma len kamera zachytáva v tej pravej podobe.“ A ešte jedna zásada Mariána Labudu: „Vždy som mal zásadu: Keď som sa cítil byť najmúdrejším, išiel som medzi múdrejších, keď som mal pocit, že som najsilnejší, išiel som medzi silnejších, a keď sa mi zdalo, že som najtalentovanejší, išiel som medzi ešte talentovanejších.“
Oľga Feldeková: „Baví ma účinkovanie v tej relácii. Vnímam to tak, že sa vyskytujem medzi celebritami a ľuďmi, ktorí sú zvyknutí účinkovať na javisku. Sú slávni, múdri a vtipní. Aj keď som sa medzi nich dostala, viem, že odo mňa nikto až tak veľa neočakáva, ja im nemôžem konkurovať. Baví ma to, tí ľudia sú aj mimo nakrúcania neuveriteľne vtipní, vlastne stále pracujú. Stále z nich vychádzajú skvelé postrehy a príhody. Manžel moje vystúpenia sleduje, vie byť niekedy veľmi protivný. Hlavne ako jazykový purista. Dáva pozor, či hovorím spisovne. My na Orave napríklad hovoríme šak, nie však. A on ma ide za to zabiť. Už som si na neho vymyslela taktiku. Keď to spolu pozeráme. Vždy, keď má prísť chvíľa, že poviem niečo, čo by sa mu nemuselo páčiť, začnem sa s ním zhovárať, chváliť ho.“
Stano Dančiak: „Že sa tam podpichujeme s Labudom? My sa poznáme tak strašne veľa rokov, že to je princíp nášho správania jeden k druhému, a kto to nepozná… Na tom nie je nič zlé, to je normálne podpichovanie od roku 1961, a to je nemenná vec. My sme spolu študovali, spolu sme chodili na vysokoškolské brigády. Boli sme vo všetkých divadlách spolu, dokonca aj na vojne, tak si viete predstaviť, že od roku 1961 je to dosť veľa na to, aby nám to ostalo a my sa na to neurážame. Inak dostať sa v tej relácii k slovu je ťažké. Musíte sa tam prebojovať. Je tam veľa pohotových silných jedincov, ktorí na otázku reagujú skôr, takže tam treba ako možno pri nejakých hrách kliknúť skôr a ísť do tej otázky. Mne sa to stáva a na to nie je nejaká metóda, ktorou by sa tomu dalo zabrániť.“
Zuzana Fialová: „K reakciám niektorých divákov na moje účinkovanie v relácii len toľko – som hlúpa, škaredá, nevtipná, neinformovaná, zbytočná a mala by som pravdepodobne spáchať rituálnu samovraždu na Námestí SNP. Keď sa v takejto relácii vyjadríte k verejným záležitostiam a politickej situácii, musíte podobné reakcie čakať. A tá samovražda by bola asi najlepšia, ak by som sa verejne upálila. Inak sa mi relácia robí dosť ťažko. Mám totiž vlastné videnie sveta a svoj osobitý štýl humoru a je dosť ťažké vyhovieť vkusu slovenského diváka. Dosť ma mrzí, keď niekto po relácii vstane, zoberie do ruky papier a napíše akýsi mienkotvorný list, v ktorom človeka douráža. Na toto som doteraz nebola zvyknutá. Komu potom chýba nadhľad? Dozvedela som sa z tých listov o sebe už skoro všetko. Ale aj pozitívne veci. No na pozitívne reakcie som zvyknutá skôr z divadla, kde ľudia hovoria s hercami osobne.“
Stano Radič: „Keď som videl reláciu prvýkrát na obrazovke Markízy, manželke som povedal. Tak tu by som si vedel predstaviť, že by som niekedy sedel. Rád by som bol v spoločnosti tých ľudí.“ Žáner mu vyhovuje, lebo „tie krátke glosy človeka donútia úsporne a aforisticky narábať s témou a priamo k pointe formulovať odpovede. Počul som predtým fámu, že pri nakrúcaní sú v komparze roztlieskavači, ale môžem to poprieť. Smiech a potlesk (aspoň v mojej prítomnosti) boli spontánne. Smiali sa dokonca aj kameramani.“ (edi)
