Rainer Franz stojí na čele tretej najväčšej bankovej inštitúcie na Slovensku, Tatra banky. Narodil sa pritom v Rakúsku, kde študoval na hospodárskej univerzite, päť rokov študoval a robil v Amerike, v druhej najväčšej banke. A späť do Európy sa dostal cez Áziu. Navštívil Japonsko, Hongkong, Malajziu aj Singapur. Hoci v Bratislave pôsobí už trinásť rokov, začiatky neboli ľahké: „Krátko po revolúcii neboli v Bratislave žiadne školy, gymnáziá, v ktorých sa vyučovalo po nemecky. Moji dvaja synovia chodili na gymnázium vo Viedni, bývali sme tam, do Bratislavy som chodil denne do práce. Dokonca nevedel po slovensky, základy sa učil súkromne s učiteľkou. Až neskôr zistil, že mnoho Slovákov hovorí nielen po anglicky, ale aj po nemecky. Dnes už náš jazyk ovláda sám, pretože, ako hovorí: „Je dobré hovoriť rečou zamestnancov, aby sme sa lepšie chápali.“ Trúfol by si aj prečítať knihu v slovenčine: „Písanému slovu rozumiem, dokážem nájsť súvislosti. Ale keď na mňa niekto hovorí veľmi rýchlo, mám problémy. Skúsil som čítať vaše ľudové rozprávky, načo moja slovná zásoba stačí. Noviny čítam denne.“ (Smiech.)
Vysvetliť, prečo sa vlastne stal bankárom, je v prípade Rainera Franza jednoduché: „Pretože ma to baví!“ A hoci majú ľudia predstavy, že bankár má aj veľa peňazí, šéf Tatra banky to vyvracia. „Banka samotná nie je bohatá, pretože len spravuje peniaze, ktoré jej boli zverené. Navyše ich nielen spravuje, ale aj zhodnocuje, aby zákazník na vložených peniazoch zarobil. Ak sa to banke nedarí a stratí dôveru, je to zlé.“ S čím vyššími sumami sa narába, tým vyššie je riziko korupcie, podvodu: „To sa nemôže stať, no druhá strana korupcie je zákazník, ktorý niečo potrebuje a je ochotný korumpovať. Slovensko síce nie je na špičke v korupcii, napriek tomu je tu tento jav znateľný.“ Aj od neho bol požadovaný úplatok: „Áno, samozrejme, takú situáciu zažije asi každý.“
No priznáva, že na slovenské pomery bohatý je. Vie si predstaviť aj situáciu, že by zostal úplne bez peňazí. „Môj otec zomrel, keď som mal šestnásť rokov. Nemal som vôbec nič.“ Dnes ho také problémy netrápia, zato ho mátajú nákupy s manželkou. Mimochodom, je Američanka a žije na Slovensku s ním. „Nenávidím nakupovanie! Ani jej nechodím pomáhať, brrr…“ (Smiech.) Urobiť mu vie radosť vari len nákup obrazov: „Najradšej mám Kolomana Sokola, jeho obrazy sú však drahé, to je už luxus.“
Okrem umenia je náruživým vodičom i tenistom. „Šoférujem rád a veľmi rýchlo. Potom musím často platiť pokuty! Na tenisových dvorcoch som sa stretol aj s prezidentom Rudolfom Schusterom, ale len raz. Hrá veľmi dobre. A kto vyhral? Ja som nezvíťazil. Pán prezident musí vždy vyhrať!“ (Smiech.)
