„Chodím do fitnescentra, občas si chodím zaplávať a občas si chodím aj zahrať tenis s malými deťmi, lebo od tých som ešte lepšia. (Smiech.) Neviem si predstaviť, že by som nič nerobila. Mojím obľúbeným autorom bol aj je Upton Sinclaire. Dnes, žiaľ, na inú ako na odbornú literatúru nemám čas, ľahší žáner čítam len cez dovolenku. Naposledy životopis Marie Callasovej, detektívky od Dicka Fransisa. Ak je nejaká príležitosť, rada si aj zaspievam. Mám rada slovenské, ale aj moravské piesne a zaspievam si aj francúzske. Naposledy sme si dobre zanôtili na oslave mojej päťdesiatky A nemusí to byť spojené len s nejakou oslavou. Rada si zaspievam hocikedy aj doma.“ FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Dalo by sa povedať, že Elena Kohútiková drží vo svojich rukách slovenskú korunu. Viceguvernérka Národnej banky Slovenska je prvou bankárkou v krajine. Keď sme ju však chceli s korunou v ruke odfotografovať, bránila sa: „Nefoťte ma! My máme za úlohu poslať korunu do učebníc dejepisu!“ Presne povedané, do histórie. Tak sme ju pre istotu odfotografovali s mincou eura. Ním budeme na Slovensku platiť o chvíľu.
Jéj, to je život!
Od štátnej banky Československej dostala ponuku v roku 1989. Ukončila ašpirantúru na Ekonomickom ústave SAV v Bratislave a ponúkol jej to bývalý šéf. Na rozmyslenie dostala dva týždne, no už o dva dni jej volal a presviedčal ju. Prijala aj preto, že jej vedúceho mal robiť Ivan Zelinka, ktorého si dodnes váži. Dnes je najdôležitejšou ženou slovenského bankovníctva, ovláda angličtinu, nemčinu, ruštinu a francúzštinu. O svojom príjme hovorí, že „zarába slušne“ a na závisť reaguje po svojom: „Ak som sa s ňou aj stretla, tak som si ju určite nevšimla.“ (Smiech.) Nemyslí si, že je viac dôvodov jej závidieť. „Ak by ste niekomu povedali, že máte takúto kanceláriu, auto so šoférom, celkom slušný príjem, že cestujete po svete, povie vám: Jéj, to je život! Ale nepozná druhú stranu mince. Ľudia, čo ma poznajú bližšie, mi určite nezávidia. Je to práca, ktorá ma vlastní sedem dní v týždni dvadsaťštyri hodín denne.“
Jej partner je na dôvažok veľvyslancom vo Viedni, má teda aj viac spoločenských povinností. Pritom nerada nakupuje, čo je trikrát výnimočné. Po prvé, že má tie povinnosti viceguvernérky a priateľky veľvyslanca, že je žena a že je bankárka. „Nákupy sú vždy cielenými návštevami obchodov. Nakupujem, len keď je to nevyhnutné. Nie som ten typ, ktorý musí mať niečo superextra. Nepamätám sa ani na nejakú veľkú hlúposť, hoci raz som si kúpila užšie šaty, veriac, že do nich raz schudnem. Doteraz visia v skrini.“ (Smiech.)
Aj v jej postavení sa pozerá na ceny, ale na značky si nepotrpí. „Topánky, to je iná vec, tam je aj zdravotný dôvod. V prvom rade sa teda pozerám na kvalitu a mám tri značky, o ktorých viem, že vyhovujú. Na topánkach a doplnkoch sa šetriť neoplatí.“ Vlastne vyjednáva iba na trhoch. „Už som sa to naučila,“ smeje sa. „Väčšiu časť svojho života som musela korunu viackrát obrátiť, kým som sa ju rozhodla minúť.“ Je z dediny Vlčkovce, kde sa nevyhla tradičným vidieckym prácam. „Husi som nepásla, ale robila som všetky práce, ktoré súviseli s poľom a domácnosťou. Chovali sme hydinu vrátane kačíc a moriek, to ovládam. Myslím, že by som sa uživila aj v tomto smere.“ (Smiech.)
Viceguvernérka: 1 800 Sk
K peniazom sa dostala zhodou okolností. Chcela študovať cudzie jazyky, ale otec ťažko ochorel a mama jej na poslednú chvíľu zmenila prihlášku na strednú školu, vybrala ekonomickú. „Vraj, aby som mala v ruke nejaký fach, aby som sa vedela uživiť.“ Bola veľmi dobrou žiačkou, sebavedome vyhlasuje, že jej to, skrátka, myslelo. „Bifľoška som nebola, skôr som si vedela logicky nájsť súvislosti.“ Spomína si len na jednu päťku, čo v škole dostala. „V druhej triede sme mali čítanie na rýchlosť. Keďže rýchlo hovorím, veľmi rýchlo som aj čítala. Dodnes, keď idem cez Skýcov, si spomeniem, že som dostala päťku, pretože som to čítala ako Strýcov. Vtedy som plakala a bála som sa ísť domov.“
Na vysokú školu sa na prvý pokus nedostala, bola vraj zo zlej rodiny: „Môj dedo bol kulak, takže ma prijali len na diaľkové. Až po roku som prestúpila na denné.“ Jej rodičia bývali pri Trnave a otec už bol v dôchodku, preto si musela privát v Bratislave aj zaplatiť. „Popri štúdiu som robila v pekárňach, piekla som rožky aj chlieb. Cesto som zarábať nemusela, to robil stroj. Pracovala som v nočných zmenách šesť dní do týždňa, no keď boli skúšky, robila som menej.“ Kariéru začínala v mzdovej učtárni s platom 1800 korún, v čom bol zahrnutý aj príplatok za červený diplom. „Nikdy som vlastne nerobila nič iné ako s financiami.“
Len raz uvažovala popri jazykoch a ekonómii o inom – hrávala na harmoniku. „Chodila som aj do ľudovej školy umenia a na absolventskom koncerte som hrala Humoresku od Dvořáka. Mala som však staršieho brata, ktorý mi harmoniku z titulu práva staršieho zobral, čím sa skončila moja hudobná kariéra.“ (Smiech.) Dnes je spokojná, aj keď zážitky normálnej matky už dnes nemá čas prežívať: „Tie boli naposledy s dcérami v puberte. Najviac ma vytočilo, keď raz prišla dcéra domov s prefarbenými vlasmi a v nose mala piercing. Vtedy sme mali aj tichú domácnosť. Dnes sa na tom dcéry smejú a vravia, že som aspoň mala zaujímavý život.“ (Smiech.)
