Prezident Všeobecnej úverovej banky Tomas Spurny je nesporne zaujímavý muž. Cíti sa byť „produktom“ Masarykovho Československa a tento termín mu stále chýba. „Vždy, keď som v zahraničí a pýtajú sa ma, odkiaľ som, vravím, že som sa narodil v jednej krajine. Z tej sa stala federácia a neskôr sa potom rozdelila. Takže som za svoj život videl svoju krajinu v troch rôznych mutáciách.“ Jeho otec pochádza z Košíc, matka sa narodila vo Frýdku-Místku. Tento rodák z Prahy má iba tridsaťosem rokov a už je uznávaným bankárom. Možno aj vďaka tomu, že v časoch budovania krajších zajtrajškov, v osemdesiatych rokoch, emigroval.
O emigrácii
Kedysi chcel byť spisovateľom, no školu považoval za zbytočnú. S otcom námorníkom precestoval kus sveta, a tak mu na vysvedčení neraz svietila horšia známka zo správania. Otec Tomasa Spurneho bol námorný dôstojník, mama robila magistru v lekárni. To, že sa spisovateľom nakoniec nestal, je možno zásluhou babičky: „Prehovárala ma, hovorila, že sú strašne chudobní.“ (Smiech.) Uvažoval aj o štúdiu scenáristiky na FAMU: „Ale bol som veľmi zlý študent, stále som dával najavo svoj nesúhlas. Školu som vnímal ako súčasť systému, ktorý som nerešpektoval.“
Začiatkom osemdesiatych rokov emigroval aj preto, že v krajine „bolo veľmi ťažké udržať si akúkoľvek individualitu“, že vďaka cestovaniu poznal aj iný svet, a najmä preto, že chcel študovať na vysokej škole, no nebol si istý, či by sa mohol v Československu učiť to, čo chce. „Okrem toho som považoval za dôležité, hlasovať svojimi nohami.“ Tak sa dostal až do Ameriky, kde začal chodiť na účtovníctvo a financie, november 1989 ho zastihol v New Yorku: „Krátko po revolúcii tam prišiel na návštevu prezident Havel, bol som v jednom z kostolov, v ktorom mal prejav. Keďže som tam nevedel zohnať sedadlo, zamotal som sa medzi novinárov a rečníkov. Stál som medzi pánmi Kissingerom a Formanom, ale ani jedného z nich som vtedy nepoznal.“
Do Európy sa vrátil v januári 1990, rodičov na príchod nepripravil. „V Luxembursku som si požičal auto, prešiel som ním celé Nemecko, stále husto snežilo. Za nemeckou stranou bola hrozná tma, predo mnou šlo niekoľko áut, ktoré sa pomaličky predierali snehom. Zrazu v tme zasvietila baterka, stáli tam asi osemnásťroční pohraničiari so samopalmi. Vtedy som si povedal – Tak, a teraz zistíš, či tá revolúcia bola naozaj, alebo nie!“ Otvoril som okienko, podal mu pas a on povedal: „Už nemusíte nikde zastavovať, prosím choďte!“ Keď si na to teraz spomeniem, tisnú sa mi slzy do očí.“
Domov prišiel neskoro v noci, zazvonil: „A keď ma môj otec zbadal, takmer dostal infarkt.“
O peniazoch
Vyjadriť vzťah bankára Spurného k peniazom nie je jednoduché. „Je to ťažké, lebo ja som sa formoval v spoločnosti, kde peniaze sú jedným z meradiel vášho úspechu. V živote som bol aj veľmi chudobný, nemal som vôbec nič. Musel som sa veľmi snažiť, aby som mal dobrý život. Dnes som, čo sa týka peňazí, nezávislý a môžem sa na to dívať trochu s nadhľadom.“
Čo nemá vyslovene rád, je míňanie peňazí, nákupy: „V tomto smere som veľmi konzervatívny. Mám jedného krajčíra, ktorý pre mňa šije, jeden obchod, kde kupujem oblečenie. Do supermarketu alebo na nákupy potravín nechodím, nemám na to čas. Nie som ani fanúšik spotrebnej elektroniky, nepotrebujem veľké televízory ani DVD.“ Čo nakupuje rád, sú knihy: „Aj staré mapy a modely lodí, zbieram ich. Môj život z toho spotrebného hľadiska je taký jednoduchý, že by tomu mnohí ani neuverili.“
Najmä staré mapy sú jeho láskou. „Tie z pätnásteho storočia považujem za umenie. Sú krásne, často ručne maľované a pochopíte z nich mnohé súvislosti.“ Keď ho doma navštívia priatelia, majú pocit, že sú v múzeu. Historické mapy visia na stenách rovnako ako modely lodí. Aj tie považuje za umelecké diela. Rád sa na ne pozerá, rád sa na nich plaví. Napríklad golf iste nie je jeho nevyhnutnosťou. „Hrám ho veľmi pasívne, vravím tomu ‘klofání‘. Tvrdím, že je to najdrahšia prechádzka, akú si môžete dovoliť.“
A čo jeho detský sen stať sa spisovateľom? Prežíva? „Na túto tému som sa bavil s jedným z mojich priateľov a on povedal úžasnú vec: Som taký talentovaný, aby som rozpoznal, že vôbec žiadny talent nemám.“ (Smiech.)
