Eva Majská sa nechcela fotografovať. Presviedčala nás – ľudia sú zlí. Fotografia, kde je s bratmi Erikom (vľavo) a Jozefom (vpravo) a s Dianou Dubovskou, je z roku 2001. Eva Majská dnes inak vyzerá. Je to ale paradox, fotografia vznikla pri príležitosti 50. výročia strojárenskej výroby podniku v Bánovciach nad Bebravou. Vtedajší prezident akciovej spoločnosti Sipox Holding Bratislava Jozef Majský starší tam povedal aj slávnostnú reč. FOTO – TASR
Dcéra podnikateľa Jozefa Majského EVA MAJSKÁ má dvadsaťdeväť rokov a situácia ju pritlačila k tomu, aby aj ona prebrala časť vedenia spoločnosti. Je ochotná sa stretnúť s novinárom a vysvetľovať kroky jej rodiny v podnikaní. Nie je ochotná oficiálne hovoriť o svojom otcovi. Podobá sa na neho, rýchlo si získa ľudí a je pohotová i inteligentná. Oproti Majskému staršiemu je ale podozrievavá a do práce nevkladá emócie.
Rozpredávate majetok. Prečo?
„Sipox Holding si v marci 2002 stanovil jasnú filozofiu a štruktúru spoločnosti, z dôvodu ekonomickej neefektívnosti sme pristúpili k reštrukturalizácii holdingu. Stanovili sme si jeden hlavný cieľ, ktorým je strojárska výroba. Je to síce najnáročnejší biznis v rámci firmy, ale robíme ho niekoľko rokov, máme v ňom kontakty a skúsenosti. Ostatné aktivity – okrem prevádzky colných skladov Free Zone a podniku Luxor v Púchove – sú postupne odpredávané. V Púchove máme fabriku, ktorú otec založil v roku 1991 na zelenej lúke. Je to závod na šitie dámskej konfekcie, dnes tam pracuje 550 ľudí. Ostatné inak zamerané aktivity, vynímajúc majetky, ktoré sú bonitné v rámci prenájmu, sa predávajú.“
Preto, že máte finančné problémy?
„Nie, preto, lebo sa chceme sústrediť na investície spojené s rozvojom strojárenského priemyslu.“
Takže rozpredávate nehnuteľnosti i podniky?
„Nepredávame podniky s výrobným programom, predávame zbytočný nehnuteľný majetok.“
Päť vašich ubytovacích komplexov je podľa našich informácií na predaj. Jedna, Skalka, je už predaná. Je to tak?
„Áno, Skalka je predaná. My sme, jednoducho, urobili sumár a časť z nehnuteľností, ktoré nezapadali do spomínanej koncepcie, boli hotely. Investične sú najnáročnejšie a ich efektivita je minimálna. Jednoznačne sme sa zhodli, že finančný efekt z predaja vložíme do výroby.“
A kúpi ho niekto, keď dostane tak dvadsaťpäťtisíc za nájom?
„Tým, že sme sa nikdy na cestovný ruch nešpecializovali a chýbal nám kvalifikovaný personál, bola pre nás táto oblasť podnikania absolútne nerentabilná.“
Zatiaľ ste však predali len hotel Skalka.
„Nepracujeme na tom intenzívne. Výroby v Bánovciach alebo v Trnave sú prioritnejšie. Riešime to pokojným tempom.“
Záujem ale nie je ani o hotel na Štrbe, ktorý je ziskový. Neodradilo kupcov skôr to, že nevedia, či nepôjde firma, ktorá ho vlastní, do konkurzu?
„Nie. Štrba je v lukratívnom prostredí, ale nie je na Štrbskom Plese. To je nevýhoda. Problém je, že my sme pri ponuke na predaj stanovili prvotnú cenu na základe našich investícií. To neodrážalo trhovú cenu. Niekoľkomesačný posun bol v tom, že sme na tom nechceli prerobiť, nechceli sme dostať menej, ako sme investovali. Neskôr sme zistili, že to nie je dobrá stratégia, preto prišlo k preceneniu, ceny sme znížili. Dnes sú tieto hotely v štádiu rokovaní o predaji.“
A ako je to s Tatrovkou, s Tanaxom v Bánovciach? Váš otec, Jozef Majský, zamestnancom podniku v roku 2001 hovoril, že ak pôjde všetko podľa plánu, do roka bude k 1500 ľuďom v podniku pribúdať sto ďalších, hovoril o investíciách a zahraničných partneroch. Nič sa nesplnilo a zamestnancov tam je osemsto.
„Splnilo sa. Dohodli sme sa s anglickým investorom, ktorý odkúpil štyridsať percent spoločnosti. Akcionári nezinkasovali peniaze, investícia šla do navýšenia základného imania. Spoločnosť sa tým finančne posilnila. Samozrejme, nasledovali personálne zmeny, ktoré investor požadoval, bola tam obrovská prezamestnanosť. Súčasne sa tam začalo so zefektívňovaním výroby.
Môj otec je taký, aký je, má iné myslenie. Má obrovský talent na obchod, ale keďže bol prepojený v rámci politiky, mal pocit, že si nemôže dovoliť hromadné prepúšťanie, že si nemôže dovoliť naraz prepustiť päťsto ľudí, pretože to by bol mediálny škandál. To, že čísla ukazovali, že nevie dať ľuďom toľko práce, bolo preňho až druhoradé. A to je z môjho pohľadu totálne protiekonomické, totálne zlý spôsob. Tým, že sa otcovi stalo to, čo sa stalo, začali sme riešiť firmu po firme. Dlho a často sme diskutovali, akým spôsobom budeme fungovať ďalej. A vstupom zahraničného investora sa proces urýchlil a budúcnosť spoločnosti sa jasne kryštalizovala. Dôvodom prepúšťania bolo šetrenie nákladov, podporili sme tržby a predaj. Z ušetrených peňazí sa čiastočne posplácali úvery, nedoplatky za energiu a iné podobné veci.“
V podnikateľských kruhoch sa hovorí, že voči vám existuje veľa pohľadávok.
„To nie je to vôbec pravda. Naše finančné toky sú štandardné ako v normálne fungujúcich spoločnostiach. Naše firmy splácajú pohľadávky priebežne, iba v Bánovciach sú dohodnuté splátkové kalendáre.“
V Tanaxe ale ľudia nedostali od marca mzdy, niektorí od januára.
„V novembri sme si stanovili, že prepustíme asi 250 ľudí. To bola obrovská nákladová položka. Peniaze, ktoré investoval strategický investor, sa použili na vyplatenie splátok úverov, na zaplatenie energií, dlhov v Sociálnej poisťovni, nakúpil sa materiál do výroby. Všetko išlo na finančné posilnenie podniku. Nič iné nám nezostávalo, ako riešiť náklady na odstupné a mzdy tak, že ich vyplatíme postupne. Peniaze im však vyplácame a záväzky voči zamestnancom v plnej miere splníme.“
Tlačili na vás banky a podnikatelia po zatknutí otca, aby ste rýchlo vyplatili všetky faktúry a podlžnosti?
„Boli aj takí a bolo ich niekoľko. Našli sa aj dodávatelia, ktorí nám nechceli dať materiál na faktúru, ale chceli platby hneď. Na druhej strane niektorí naši dlžníci neboli ochotní platiť s tým, že sa to bude riešiť, keď sa vráti otec. Vznikli určité sklzy, ktoré by sa za normálnej situácie nestali, keby otec nebol vo väzbe. Našťastie sme tie problémy zdolali.“
Máte aj peniaze v hotovosti alebo máte väčší úver v banke?
„V porovnaní s obratom holdingu je podiel úverov nízky. Momentálne rokujeme s bankami o možnostiach získania zdrojov na prefinancovanie nových kontraktov a výroby.“
Ľudia v Tanaxe sa však sťažujú, že podnikové byty teraz predávate za trhové ceny. Že mesto predáva trojizbový byt za tridsaťtisíc, vy za vyše tristotisíc.
„Osem rokov podnikám v realitách. Nevidím dôvod, prečo by sme v rámci fabriky mali predávať byty za odpisovú hodnotu, keď vieme, že jeho trhová hodnota je vyššia. Nemôžeme sa správať ako sociálny úrad.“
Ako ich ale majú vyplatiť, keď od vás nedostávajú mzdy?
„My sme aj na predaj bytov začali rozpracovávať koncepciu, chceme spraviť kompromis medzi zamestnancami a nami. Je jasné, že ľudia v Bánovciach majú slabú kúpyschopnosť oproti Bratislave a že od Tanaxu závisí veľa rodín. Preto chceme pripraviť projekt s bankovou inštitúciou. Na druhej strane, snáď aj oni pochopia nás. Musíme sa správať ekonomicky – reštrukturalizovať a, žiaľ, aj prepúšťať. Mnohí sa nás pýtajú, prečo vôbec v tomto odvetví pokračujeme, že je nekonkurenčné. Ako môžeme konkurovať Volvu, Manu, Mercedesu, veľkým koncernom vyrábajúcim nákladné autá. Nám sa ale podarilo podpísať nové kontrakty a ľudia budú mať prácu.“
Aký objem vám tie kontrakty robia, aký je váš finančný plán?
„Dnes máme kontrakty v objeme niekoľko stoviek miliónov korún. Začali sme druhú fázu, personálne zmeny a projekty na zníženie energetickej náročnosti výroby. A na priestory, ktoré nevieme využiť, hľadáme väčších výrobcov, chceme ich predať alebo prenajať, urobiť v Bánovciach veľký strojárenský park.“
Môžete to predať, keď je to založené v banke?
„Máme nízku úverovú zaťaženosť, žijeme z vlastných peňazí. Tie nehnuteľnosti, ktoré chceme predať alebo prenajať, nie sú založené v bankách.“
Koľko má fabrika hotovosť?
„Neviem. To číslo sa mení, na to by vám nevedel okamžite odpovedať ani náš ekonomický riaditeľ.“
Keby prišiel niekto s 10-miliónovou faktúrou, okamžite ho vyplatíte?
„Aj keby prišiel s väčšou.“
Nechystáte teda dať s tým zahraničným investorom nerentabilnú firmu do konkurzu a založiť novú, s časťou jej aktív, využiteľného majetku?
„Určite nie. Celá naša energia sa sústreďuje na oživenie spoločnosti. Brat je tam denne, a dokonca uvažuje, že nebude do Bánoviec dochádzať, ale že sa tam načas presťahuje.“
Váš otec razil politiku vymeniť viac malých veriteľov za jedného veľkého. Keď malému dlhujete dvestotisíc, pre veľkého to je maličkosť. Aj preto mal fungovať obchod typu akcie Slovnaft, keď váš otec kúpil zásielku nafty, hneď za bránou ju predal, vyplatil malých veriteľov a zostal mu len jeden veľký. Bol to druh obchodov 90. rokov, nie štandardného obchodu súčasnosti. Ako to budete robiť vy?
„Tým, že vstupujeme do Európskej únie, musíme nabehnúť na systém, že sa bude všetko platiť v lehotách splatnosti. Už sa skončili časy, že niekto počká, lebo je kamarát. Ja som sa v tomto nikdy nevedela s otcom zhodnúť, hoci chápem, že pre neho je to ťažké, keď žil a pracoval v inom systéme. On to vníma tak, že to sú kamaráti a tí počkajú alebo pomôžu, alebo on počká a pomôže. Ja som iná, v rámci biznisu nejde nikdy o kamarátstvo, ale o zmluvy.“
Nebojíte sa, že vám otec ako autorita začne teraz, po návrate z väzby, zasahovať do nových firemných stratégií?
„Existuje vzťah medzi otcom a deťmi a existuje vzťah medzi spoločnosťou a jej akcionármi. On už niekoľko rokov nie je akcionár. Ale máte pravdu, že ako majiteľ holdingu bol autoritou, reprezentoval Sipox. Bol dominantnou osobou. Ale tým, že nepôsobil niekoľko mesiacov vo firme, vznikla situácia. Vytvoril sa odborný tím, pribrali sme ekonomických a právnych poradcov, ktorý prijíma kolektívne rozhodnutia.“
Čo všetko teda ponúkate na pre- daj?
„Všetko, čo je v tejto chvíli pre nás zbytočné – mediálne účasti, podiely na inom druhu podnikania, všetko sme sa rozhodli predať alebo zlikvidniť.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
