m budúceho roka rokovať na medzivládnej konferencii. Navrhovaný text je výsledkom niekoľkomesačnej práce Konventu o budúcnosti Európy, ktorý mal za cieľ navrhnúť také reformy inštitúcií únie, ktoré by jej umožňovali bezproblémové fungovanie v čase, keď sa rozšíri z terajších 15 na 25 členských krajín.
Predseda konventu, bývalý francúzsky prezident Valery Giscard d`Estaing predstaví tento návrh, ktorého podstatnú časť sa 105-člennému fóru podarilo skompletizovať minulý týždeň v piatok, na summite EÚ v gréckom Solúne 19. a 20. júna. Vyzve pri tom vlády členských krajín únie, aby sa na medzivládnej konferencii, ktorá sa má začať v októbri v Taliansku, nestavali proti delikátnym kompromisom dosiahnutým na pôde konventu.
"Dúfam, že (návrh) nebude odmietnutý, pretože by to bola politická chyba," vyjadril sa na tlačovej konferencii Giscard. "Myslím si, že odmietnutý nebude, pretože by to bol krok späť a my sme už preskúmali všetky alternatívy," dodal. Giscardovou hlavnou zbraňou proti prípadným odporcom navrhovaného textu budúcej ústavy EÚ je fakt, že ho po 16 mesiacoch hľadania uspokojivých kompromisov členovia konventu schválili skoro jednohlasne.
Konvent medzi iným navrhuje voľbu dlhodobého predsedu Európskej rady, ktorý by nahradil doterajšie rotujúce predsedníctvo členských krajín. Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku únie by mal koordinovať nový minister zahraničných vecí EÚ a čo sa týka Európskej komisie, tá by ani v budúcnosti nemala mať viac ako 15 členov. Návrh tiež počíta s rozšírením väčšinového hlasovania na množstvo ďalších oblastí, pravda s tým, že zároveň zohľadňuje potrebu brať pri takomto hlasovaní do úvahy nielen počet krajín, ktoré sú za daný legislatívny návrh, ale aj percentuálne vyjadrený podiel populácie, ktorú tieto krajiny reprezentujú. Inými slovami, podľa navrhovaného systému by rozhodnutia boli schválené, ak by za ne hlasovala minimálne polovica členských krajín reprezentujúca aspoň 60 percent celkového počtu obyvateľov EÚ.
Faktom však zostáva, že až 18 z 28 krajín, ktoré na práci konventu participovali, už dali najavo, že sa budú usilovať o zachovanie hlasovacieho systému ako bol dohodnutý na summite EÚ v Nice v roku 2000. Ten totiž oproti súčasnému návrhu v rozhodovacom procese zvýhodňoval menšie a stredne veľké členské krajiny, pretože ich hlasom pripisoval väčšiu váhu, než aká by zodpovedala počtu ich obyvateľstva. Zmluva z Nice dala napríklad Španielsku a Poľsku len o dva hlasy menej ako Nemecku, hoci počet obyvateľov obidvoch krajín predstavoval len polovicu počtu obyvateľov Nemecka. 450 tisíc Luxemburčanov malo štyri hlasy oproti 29 hlasom Nemcov, ktorých je 82 miliónov. Giscardov návrh je v tomto ohľade úplnou zmenou.
Podstatu obáv menších krajín výstižne vyjadril Jens-Peter Bonde, euroskeptický dánsky člen Európskeho parlamentu: "Nemecko a Turecko by boli schopné zablokovať akékoľvek rozhodnutie v budúcej EÚ." Turecko by po vstupe do únie naozaj po Nemecku bolo druhou najľudnatejšou krajinou európskeho bloku.
Nerozhodnosť vlád súčasných i budúcich členských krajín EÚ ohľadom výsledkov práce konventu odzrkadľuje aj agenda summitu v Solúne, ktorú členským krajinám rozposlalo Grécko ako súčasná predsednícka krajina. Kľúčová fráza, vyjadrujúca rozhodnosť, s akou účastníci summitu prijmú návrh textu ústavy predložený Giscardom, zatiaľ existuje v dvoch verziách. Jedna z verzií návrh konventu označuje len za "východiskový bod" pre medzivládnu konferenciu, ktorá bude mať rozhodujúce slovo pri formovaní budúcej ústavnej zmluvy EÚ, zatiaľ čo druhá verzia ho označuje za "široký základ" pre tieto rokovania.
Ak sa na summite v Solúne prijme prvá verzia, celá doterajšia práca konventu nebude znamenať omnoho viac než len akési "zahrievacie kolo" pred ďalším maratónom rokovaní medzi členskými krajinami, ktorým bude viac záležať na ich nadobudnutých právach ako na efektivite rozšírenej únie. Všetkých šesť zakladajúcich krajín EÚ - Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko - si praje, aby návrh konventu predstavoval základ pre budúcu ústavu a aby sa v ňom počas medzivládnej konferencie vykonali len malé úpravy.
S navrhovaným textom ústavy EÚ sú z rozličných dôvodov nespokojní aj ďalší hráči. Kresťanským demokratom napríklad prekáža, že navrhovaná budúca ústava neobsahuje zmienku o Bohu a o kresťanstve. Niektorí euroskeptici zase lamentujú, že konvent chce z únie vytvoriť "európsky superštát", a to aj napriek tomu, že návrh po prvýkrát v histórii EÚ dáva národným parlamentom možnosť blokovať príliš odvážne legislatívne iniciatívy Bruselu. Horliví federalisti naopak zavrhujú zachovanie práva veta v politicky citlivých záležitostiach a obávajú sa oslabenia Európskej komisie.
Giscard však neprestáva zdôrazňovať, že tento návrh je jediným uspokojivým kompromisom medzi veľkými a malými členskými štátmi, ako aj medzi medzivládnymi a federálnymi inštitúciami, a že odráža dvojaký charakter EÚ ako spoločenstva štátov ale aj ľudí a národov. Politickí analytici s ním súhlasia a mnohí sú presvedčení, že práve tento návrh môže byť nádejným inštitucionálnym kompromisom, ktorý by mohol úniu podržať niekoľko desaťročí. "Európa nutne potrebuje kompromis, ktorý by bol prijateľný rovnako pre veľké i malé štáty, ale ktorý by zároveň posilnil legitimitu i efektívnosť EÚ," uviedli v tejto súvislosti Steven Everts and Daniel Keohane z londýnskeho Centra pre európsku reformu.
