Svadba – Lenka Biceková (dcéra Vincenta Lukáča), Jiří Bicek a Bicekov svokor Vincent Lukáč. Malá snímka Bicekovci dnes. Na snímke vpravo v mládežníckom výbere (v strede dole). FOTO – RÓBERT SÁNDOR a ARCHÍV
Hokejista New Jersey Devils Jiří Bicek sa stane prvým Slovákom v histórii, ktorý pod Tatry donesie bájny Stanley Cup. V úspešnej finálovej sérii, v ktorej jeho tím zvíťazil nad Anaheimom 4:3 a získal cennú trofej, nastúpil 24-ročný Košičan v štyroch zo siedmich stretnutí. O jeho hokejovej kariére priaznivci hokeja vedia dosť, menej už o súkromí a detstve. Jeho otec Jiří Bicek starší nám z neho čo-to poodhalil.
Kolísali ho šnúrou na bielizeň
„Jirko nebol naším prvorodeným dieťaťom, dcéra Martina sa nám narodila o štyri roky skôr, keď sme ešte s manželkou chodili na vysokú školu. Narodila sa 7. 7. 1974,“ usmieva sa Jiří Bicek starší, Jirkov otec, akoby tri sedmičky predurčovali šťastie v rodine. „Jirko sa narodil 3. decembra 1978, takže sme mali pekného Mikuláša s krásnym darčekom, boli sme veľmi šťastní. „Martinu sme ako dievča ani nevedeli, že máme. Večer sme ju položili do postieľky a spala až do rána. Jirko nám však dával o sebe poriadne vedieť. Po prvom týždni sa mu pretočil deň s nocou a nedokázali sme s tým nič urobiť. Tri mesiace sme teda spávali tak, že sme mali k jeho postieľke natiahnutú šnúru na bielizeň a v noci sme sa po dvoch hodinách s manželkou striedali. Kým sme ho kolísali, spal ako ‘dudek‘, hneď ako sme však prestali, do desiatich minút vyskočil a už sme ho počuli kričať.“
Hokej za trest
Malý Jirko akoby už od narodenia rodičov pripravoval, že ani v detstve ho nebudú môcť spustiť z očí: „Keďže Martina bola od neho o štyri roky staršia, vždy keď išli pred blok, sme jej prízvukovali, aby dávala na Jirka pozor. Už o chvíľu sa nám však z jej úst spod okien ozývalo: Oci, mami, poďte sem, on ma nechce poslúchať, robte si s ním poriadok, veď je váš.“
Rodičia prihlásili malého Jirka na hokej, keď mal päť rokov. Záujem o šport zdedil po otcovi, o jeho budúcej kariére rozhodlo aj to, že byt Bicekovcov sa nachádza len pár metrov od starého zimného štadióna v Košiciach. „Môj otec bol lekár a odmalička nás viedol ku všetkým športom. Otec mal veľmi rád kone, ja tiež. V roku 1974 som bol tretí na akademických majstrovstvách republiky v parkúrovom jazdení. Keď sa teda narodil Jirko, tiež sme ho učili všetkým športom, od tenisu, cez plávanie po lyžovanie. Ako päťročný bol už doma na neudržanie, navystrájal mnoho vecí, bol veľmi živý.“
Energiu si jeho syn vybíjal na tréningoch a doma bol väčší pokoj. „Pri výjazdoch na turnaje s nimi tréneri problémy nemali. V škole však vedeli urobiť poriadny neporiadok, keďže boli v triede samí chlapci,“ v dobrej nálade pokračoval v spomienkach Bicek senior.
Do Zürichu s varičom
Jiří Bicek starší sa o synov hokejový vývoj živo zaujímal. Nielenže chodieval na zápasy, ale nechýbal ani na jednom tréningu, okrem obdobia, keď mal nepríjemnú autohaváriu. „Boli sme výborná partia rodičov. Keď išli v mladšom doraste na turnaj do švajčiarskeho Zürichu, už po hodine od ich odchodu som sa doma cítil zle. Zavolal som pánu Bučkovi, ktorého syn hrával s Jirom, a opýtal som sa ho, čo robí. Odvetil, že rozmýšľa, či by sme nemali ísť do Zürichu. O chvíľu sme sa stretli pred jeho blokom, vzali sme plynový varič, instantné polievky a o dve hodiny sme boli v Zürichu a sledovali chlapcov.“
Od šestnástich hral potom Jiro za Košice slovenskú extraligu medzi mužmi, takže na hlúposti nemal čas. „Samozrejme, chodieval aj na diskotéky, ale nikdy nie pred zápasom. Ako každý mladý, zaujímal sa o hudbu. Tiež prešiel pankom, hardrockom či tvrdým metalom. Neskôr sa však už musel venovať naplno hokeju. Keď mal ísť ako 16-ročný prvýkrát do mužskej kabíny Košíc, kde boli hráči ako Dragan či Tibor Turan, ktorí mali viac ako 30 rokov, pýtal sa ma, či im má vykať, alebo tykať, či sa im má pozdraviť dobrý deň alebo servuste. Poradil som mu, aby len niečo zamrmlal a oni ti už povedia. Tak aj bolo, prijali ho do partie.“ A v nej sa talentovaný mladík nestratil: „Jeho dobrou vlastnosťou je najmä to, že bol na seba v tréningu vždy tvrdý. Aj preto sa s Lacom Nagyom v mládežníckych kategóriách stále pretekali, kto je lepší.“
Prvá láska manželkou
Aj šťastie na lásku mal Jiří hneď na prvýkrát. „Ešte v šestnástich odišiel s mužstvom na letnú prípravu do Chorvátska. Trénermi boli páni Selvek a Vincent Lukáč, ktorí si tam mohli vziať rodinných príslušníkov. S Vincom prišla jeho dcéra Lenka, tam sa zoznámili s Jirom a chodili spolu až do roku 2000, keď sa zobrali. Bola to jeho prvá láska a tá mu vydržala.“
„Keď odchádzal pomohol mu aj kamarát Robo Döme, ktorý v tom čase už hral hokej v zámorí. Po drafte sme spolu odleteli do New Jersey, prvý kemp bol super, ale dva týždne pred jeho skončením si zlomil ruku. Bolo dobré, že s ním do Ameriky odletela aj Lenka, lebo človek tam musí mať niekoho, kto je mu blízky.“
Obe deti Bicekovcov momentálne žijú v Amerike, ale Jiří senior je na obmedzené kontakty zvyknutý. „Každý týždeň si však s Jirom telefonujeme, pondelky mám vyhradené na to.“
Slováci si Stanley Cup zaslúžia
Držiteľ Stanley Cupu Jiří Bicek príde o dva týždne domov na Slovensko, do Košíc. Po získaní pohára jeho klubom sme sa s ním telefonicky zhovárali.
Netriasli sa vám vo finále ligy NHL kolená?
„Vo finále už ani nie, ale skôr v tom mojom prvom zápase v play-off v semifinále proti Ottawe. Senátori totiž hrali výborný hokej a ja som štyri alebo päť týždňov predtým pauzoval. Vyskočil som až na siedmy zápas, keď boli všetci rozbehnutí, kým ja som bol len v tréningovom tempe, čo je rozdiel. Snažil som sa však hrať tak, ako som najlepšie vedel. Povedal som si, že nebudem veľa vymýšľať, ale hralo sa mi dobre, takže som bol spokojný.“
Ani prsteň, ktorý dostáva každý držiteľ Stanley Cupu ešte zrejme na ruke nemáte. Na ten sa musí čakať, však?
„Áno, myslím, že ten nám odovzdajú až na tréningovom kempe pred budúcou sezónou v septembri.“
Je niekto, komu by ste tento úspech chceli špeciálne venovať?
„Všetkým, ktorí boli okolo mňa. V prvom rade mne a manželke Lenke. Ona vie, čím som prechádzal počas tých piatich rokov a bola pri mne, keď sa mi darilo, aj keď sa mi nedarilo, stále ma podporovala.“
Čo odkážete čitateľom SME, ktorí vám držali palce a tešia sa na chvíľu, keď im ukážete Stanley Cup?
„Konečne príde Stanley Cup aj na Slovensko! Fanúšik nášho hokeja si to zaslúži. Nezabúdam na to, že som tam hrával, stále spomínam na to, aké to v Košiciach bolo. Slovenský a košický fanúšik je veľký, takže urobíme všetko pre to, aby pohár videli.“ (mš)
