Havana 24. augusta (TASR) - Ako charakterizuje typický kubánsky robotník svoju prácu? "Tvárim sa, že pracujem a vláda sa tvári, že mi platí!"
Kubánska žena hovorí manželovi: "Už som prišla na to, ako vyriešiť našu neutešenú finančnú situáciu." "Super," manžel jej na to, "a ako?" "Sťahujem sa k mäsiarovi."
Otázka: Ako sa nazýva kubánsky orchester po medzinárodnom turné? Odpoveď: kvarteto.
Takýchto a podobných vtipov sú na Kube plné ulice, pričom každý návštevník Kuby veľmi rýchlo pochopí, že štvrtou základnou životnou potrebou Kubáncov je po vzduchu, jedle a vode smiech.
Humor je korením života Castrovej Kuby. Jej obyvatelia si bez ohľadu na politické názory a spoločenské postavenie uťahujú zo všetkých malých i veľkých problémov každodenného života, či už sú to dlhé rady, nespoľahlivá doprava, nedostatok jedla a liekov.
Takým istým terčom zábavy a lákavou látkou pre vtipotvorcov sú aj veľké spoločensko-politické udalosti, medzi ktoré patrila aj historická návšteva pápeža Jána Pavla II. na Kube v roku 1998. Početné vtipy, ktoré vtedy kolovali ulicami Havany, sú však takmer nereprodukovateľné - začervenal by sa pri nich aj nekatolík.
Kubánci sa radi smejú aj na predstaveniach početných komediálnych skupín, ktoré pôsobia v kluboch ako napríklad v havanskom Cocodrilo bar. "Nemyslím si, že tu existujú zakázané témy. Sú len chúlostivé témy a tie treba vedieť podať. Ide o spôsob a nie o obsah," tvrdí Ivan Camejo, člen skupiny Humoris Causa.
Samostatnou kategóriou sú prirodzene politické vtipy. Tie sa však rozprávajú len v súkromí a najlepšie nie veľmi nahlas.
Aj keď je kubánsky humor priam príslovečný, oficiálne médiá nezadávajú príčinu k smiechu ani na sekundu a pár oficiálnych zábavných programov sa kvalitou k pouličných vtipom nemôže ani porovnať.
S výnimkou nedeľnej humoristickej strany v komunistickom mládežníckom denníku Juventud Rebelde sa väčšina štátnych novín venuje politickej satire namierenej voči politickým protivníkom.
Sám Castro sa rád smeje. Hoci na oficiálnych fotografiách sa tvári neprístupne a prísne, najmä keď odsudzuje zločiny imperializmu, často ho však pred oficiálnymi vystúpeniami a aj po nich vidieť rozosmiateho v prítomnosti priateľov a kolegov. V jeho oficiálnych politických prejavoch často cítiť ostrú iróniu.
Castrov uličnícky humor sa prejavil napríklad v roku 1999 počas priateľského bejzbalového zápasu s Venezuelou vedenou venezuelským prezidentom Hugom Chavezom, ktorý Castrov tím vyhral tesne 5:4. Kubánsky vodca vtedy poslal na trávnik mladých profesionálov prezlečených za bradatých veteránov, on sám sedel na lavičke a ako malý chlapec šťastne kopal nohami pri pohľade na ohromeného Chaveza.
Castro sa prirodzene, po 42 rokoch vládnutia na "ostrove slobody", stal hlavnou témou pouličných vtipov, ktoré sa však niekedy rozprávajú len pošepky. Nie vždy sa ich rozprávanie či nebodaj publikovanie posudzuje zhovievavo. Svoje o tom vedia viacerí zahraniční novinári a väčšina kubánskych komikov a humoristov.
