BRUSEL, BRATISLAVA. Keď predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz pred týždňom vyhlásil, že Európsku úniu ohrozujú sily, ktoré „nás chcú oddeliť od seba“, nehovoril len za seba.
Podobné pocity sa v týchto týždňoch na bruselských rokovaniach, či už oficiálnych alebo tých kuloárnych, opakujú pravidelne. Neochota prerozdeľovať utečencov o azyl medzi členskými štátmi vyvoláva čoraz väčšie napätie.
Rozpínanie alebo strašenie?
Spor je už o podstatu samotnej krízy. Kým napríklad v Dánsku v nedávnom referende euroskeptici zvíťazili vďaka tomu, že poukazovali na „rozpínanie Bruselu“, Schulz označenie utečenecká kríza odmieta. Nejde podľa neho o krízu utečencov, ale o krízu, ktorú spôsobila neochota členských štátov.
„Ak by sme zobrali milión ľudí a prerozdelili ich medzi členské štáty, žiadne problémy by nenastali. Krízu spôsobuje, že len malý počet štátov chce prijímať utečencov,“ vyhlásil pred novinármi.
Nepriamo tak poukázal aj na Slovensko. V súčasnosti má síce ešte horšie renomé v Bruseli Maďarsko, ale žalobu proti kvótam na Európskom súdnom dvore a rétoriku premiéra Roberta Fica v Bruseli mnohí kritizujú.
Pri Budapešti, ktorá sa k žalobe pridala, nejde len o prístup k utečencom, premiérovi Viktorovi Orbánovi už predtým vyčítali, že posúva krajinu smerom k autokratickému režimu.
Prečo práve Slovensko?
Bolo to zbytočné, priznávajú v neformálnych rozhovor i slovenskí europoslanci, ktorí schválené povinné kvóty odmietajú. Nepovažujú ich za funkčné, zlyhali by aj samé, žaloba preto nebola potrebná, argumentujú.
„Nerozumiem, prečo práve v krajinách V4 vznikol taký silný odpor voči utečencom, keď občania týchto krajín s nimi nemajú priamu skúsenosť,“ povedala poslankyňa Európskeho parlamentu za Smer Monika Flašíková-Beňová. Práve vláda jej strany podala žalobu.
