Za komunizmu sa snažila do reportáží skryť kritiku režimu, po prevrate písala o Rómoch aj o Židoch. Poľská reportérka LIDIA OSTAŁOWSKA ukazuje, že problémy menšiny sú aj záležitosťou väčšiny. Na Slovensku teraz vyšla jej reportážna kniha Cigán je Cigán.
Ako sa začala vaša reportérska kariéra?
„Pred výnimočným stavom v roku 1981 som bola krátko reportérkou v študentskom týždenníku aj v dievčenskom časopise. Počas prevratu ho zlikvidovali a ja som dostala zákaz pracovať. Keď sa v roku 1989 uskutočnili prvé slobodné voľby, vznikol denník Gazeta Wyborcza. Pre mňa to bola úžasná šanca vrátiť sa k tomu, čo som chcela robiť.“
Ako vyzerala v Poľsku reportáž za komunizmu? Dali sa reportážou ukázať problémy komunizmu bez toho, aby ste boli postihnuteľná?
„Reportéri mali tú výhodu, že aj v časoch cenzúry vedeli celok opísať v častiach. Nemohli ste napísať, že hospodárstvo je zlé, že sa kradne a je vysoká úmrtnosť... Mohli ste napísať, že v tej fabrike a na tom oddelení sú zle skladované náradia a zlá situácia. Čitatelia to vedeli výborne odčítať – o čom to je, aký to má zmysel. Že nejde len o jedného človeka, ktorého sa týka nespravodlivosť, či jedného šéfa fabriky, ktorý zle sa správal k ľuďom, ale že ide o celý systém.“
Aké boli začiatky v Gazete Wyborczej?
„Úžasné. Cenzúra ako inštitúcia ešte existovala, ale už nemala trestnoprávne dôsledky. Ale tým sa zaoberali šéfovia, nás sa to nedotýkalo. Odrazu sme mohli písať pravdu, tak to bolo úžasné. Nemuseli sme sa zamýšľať nad tým, ako niečo ukryť do textu, stačilo to napísať. Boli sme plní entuziazmu. Bol to ale aj veľký neporiadok – všetci robili všetko, bol tam chaos, entuziazmus, veľa emócií. Keď sa to začalo usporadúvať, dostala som na výber – oddelenie ekonomiky alebo reportážne oddelenie. Dovtedy som počas svojej krátkej kariéry išla po reportérskej ceste, takže to bolo jasné. A som rada, že sa mi podarilo dostať do novín, kde má reportáž silné miesto.“
Hovoríte, že píšete o tých, ktorým je ťažko. Čím vás zaujali menšiny?
„Písala som často o spoločnosti a medzi tým boli aj témy týkajúce sa menšín. V komunizme sa o nich nehovorilo. Potom sme zistili, že sú aj medzi nami. Zaujalo ma, že nie všetci ich majú radi, to, akú majú históriu, ako sa vyvíjali etnické konflikty a ako sa tu rozširuje nacionalizmus. Veľmi ma to k tejto téme ťahalo. Fascinujú ma otázky identity, či už sú etnické, sexuálne, feministické. Veľa sa dialo v otázkach ukrajinskej menšiny, Židov a potom sa objavili záležitosti s Rómami. Nedalo sa nevšimnúť si to.“
Sú to čítané témy? Nemáte pocit, že čitatelia si vyberajú v tejto kategórii skôr senzácie?
