Nedžad Avdič poskytol SME rozhovor v roku v 2015.
Mužov ako on v Srebrenici nežije veľa. A je celkom možné, že v dnes už v maličkom a bohom zabudnutom mestečku v údolí rieky Drina je vôbec jediný. Presne pred dvadsiatimi rokmi ho v neďalekých lesoch popravili srbskí vojaci. Lepšie povedané, pokúsili sa popraviť.
Nedžad Avdič
Dnes 37-ročný Nedžad mal vtedy 17 rokov. O hrôzach, ktoré prežil, porozprával v roku 2003 Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v holandskom Haagu.
Vtedy len ako „Svedok O“ a bez toho, aby svetu ukázal svoju tvár. Práve jeho výpoveď patrila ku kľúčovým v procese s jedným z veliteľov srbských vojsk Radislavom Krstičom, ktorého aj po vypočutí ICTY poslal za mreže na 35 rokov. Avdič dnes už s médiami komunikuje. Po tom, ako sme ho vyhľadali v jeho dome v Potočari, len pár metrov od masového hrobu, kde je pochovaných viac ako 6000 bosnianskych moslimov, ochotne súhlasil s rozhovorom.
Keď nám Nedžad začal rozprávať svoj príbeh, bolo na ňom vidieť, že ho porozprával už viackrát. Emócie prejavil až po tom, keď sa rozhovoril o svojej rodine. Počas masakry prišiel podobne ako iní Bosniaci o mnoho členov rodiny. Okrem iného aj o svojho otca. Stretli sme sa krátko po desiatej večer v jednej zo srebrenických reštaurácií.
Okolo nás pobehovali dve malé Nedžadove dcéry, pri neďalekom stole na ne dávala pozor jeho mladá žena. Bola už takmer noc a po tom, ako sme Nedžadovi sľúbili, že po skončení rozhovoru ho zavezieme domov, zostali sme s ním sami.
Kde ste vyrástli?
V malej obci asi 50 km západne odtiaľto, vo Vlasenici. V roku 1992 nás však odtiaľ vyhnali srbskí vojaci, dom nám podpálili a my sme sa dlhé mesiace ukrývali v horách. Moja rodina, teda otec, mama a moje tri sestry, sme sa potom v roku 1993 presunuli do Srebrenice s cieľom nájsť tam úkryt.
Vlasenica bola v tom čase súčasťou srbského územia?
„Nie, bola súčasťou Bosny. Je to asi 50 kilometrov západne odtiaľto, od Srebrenice.
Aká bola situácia v Srebrenici, keď ste tam prišli?
„Srebrenica bola plná utečencov, žili sme kade-tade, v zničených domoch, v garážach, v školách a podobne. Podmienky boli strašné, boli sme hladní, nemali sme čo jesť. Potom prišli vojská OSN a mysleli sme si, že nás zachránia a svet sa konečne dozvie, čo sa tu deje. Mysleli sme si to až do roku 1995. Vtedy sa však veci začali otáčať. Mladič spustil ofenzívu a my sme nevedeli, čo máme robiť.“
Mali ste kam ísť?
„Nikto nevedel, kam ísť. Každý mal strach o život, niektorí ľudia utiekli k základni OSN v mestečku Potočari, dva kilometre od Srebrenice. Ďalší sa schovávali v lesoch a iní chceli ujsť do Tuzly (mesto, ktoré bolo v tom čase pod kontrolou bosnianskej vlády, pozn. red.). Bol medzi nimi aj môj otec, rozhodol sa ísť tam. Moja mama a sestry zase chceli ísť do Potočaru na základňu OSN, sestry boli vtedy ešte veľmi malé a bolo nepredstaviteľné, aby sa schovávali v lesoch a utekali do Tuzly.“
Čo vy?