SME

Pri pomoci zažil extrémy: Ťažko sa karhá zamestnanec, ktorý drží samopal

Pri pomoci zažil extrémy: Ťažko sa karhá zamestnanec, ktorý drží samopal

Po tsunami bol v Ázii taký nával neziskoviek, že často stavali nezmyselné veci, hovorí Ondřej Horváth.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Po tsunami bol v Ázii taký nával neziskoviek, že často stavali
nezmyselné veci, hovorí logistik z Lekárov bez hraníc

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5524412/5524412.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Ondřej Horváth (39) (na fotografii Tomáša Tesařa z Respektu) začínal ako humanitárny pracovník v organizácii Človek v ohrození, posledných sedem rokov pracuje pre Lekárov bez hraníc. Pôsobil na misiách v Afganistane, Južnom a Severnom Sudáne, Barme, Pakistane, Somálsku, Keni a v Sýrii. Na starosti má logistiku, pri posledných misiách riadenie celého projektu na mieste ako field coordinator. FOTO - TOMÁŠ TESAŘ, RESPEKT[/content]

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

[content type="longread-pos" pos="left"]

Autor:

Tomáš Bella

[/content]

Hľadali sme Čecha alebo Slováka, ktorý má najväčšie skúsenosti s humanitárnou pomocou z rôznych krízových oblastí vo svete. Pražská pobočka Lekárov bez hraníc nám odporučila mladícky pôsobiaceho Ondřeja Horvátha, ktorý sa popri rozprávaní, ako v najextrémnejších situáciách rozhodoval o živote a smrti iných, neustále pýtal, či to naozaj bude pre niekoho zaujímavé.

Čo bolo pre vás najväčším prekvapením, keď ste prišli na prvú misiu do Afganistanu?

Keď človek v Afganistane už chvíľu je, tak sa doň zamiluje, ale v prvom momente je to prekvapenie z drsnej, neprívetivej prírody, a prvý pocit je, že ste sa vrátili o 300 rokov do minulosti. Spôsob komunikácie či vzťahy medzi ľuďmi nie sú moderné, jeden vlastní druhého, málokedy tam vidíte napríklad umelú hmotu.

Jedného chlapca som tam učil po anglicky a po dvoch-troch lekciách som zistil, že sme vyčerpali všetky témy, o ktorých môžeme hovoriť. Nemôžeme sa rozprávať o vlakoch, autobusoch, pošte, počítačoch, futbale, lebo on hovoril: rozumiem, čo hovoríš, ale nerozumiem, lebo to nepoznám. Museli sme hovoriť o tom, koľko majú zvierat, ako je to na poli, či majú veľa alebo málo vody, či niekedy pôjde do mesta. Na druhej strane, keď som sa ho pýtal, čo chce robiť, počul som to, čo u nás málokedy: že chce ísť vyštudovať do mesta za inžiniera, doktora alebo učiteľa a potom sa vrátiť do svojej dediny a pomôcť jej.

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/sme.sk"][/content]

Aká tam bola vaša úloha?

Pôvodne som si myslel, že najdôležitejšie bude dať ľuďom zdroj vody, kopali sme studne. Potom som pochopil, že najdôležitejšie bude naučiť ľudí hygienickým návykom.

V odľahlých horách tam napríklad nie je bežné oddeľovať úžitkovú vodu od pitnej alebo tej na varenie. Z jedného zdroja pijú zvieratá aj ľudia a rovnaká voda sa používa aj na všetko ostatné. Tak, ako to nám museli rodičia vysvetliť v detstve, museli sme to naučiť aj Afgancov.

Akú veľkú šancu máte ako cudzinec povedať im – vaši predkovia tu tisíc rokov zaobchádzali zle a ja vám teraz vysvetlím, ako to robiť správne?

No, tak to nerobím, to by ma hneď vyhnali. Najal som skupinu miestnych ľudí, ktorí mali základné pedagogické schopnosti a platil som im za to, že chodili z jednej dediny do druhej a organizovali tam hodiny, väčšinou pre ženy, kde učili, ako vodu vyčistiť, udržať čistú, rozdeľovať na tú na varenie, na pitie...

Stáva sa často, že prídete na misiu s nejakým plánom a zistíte, že je potrebné vlastne niečo úplne iné?

Áno. Napríklad do Sýrie sme išli s tým, že budeme liečiť vojnové zranenia. Ukázalo sa však, že aj ľudia z vojnových zón nemajú väčšinou strelné zranenia, ale popáleniny.

Tak, ako Sýria ako štát nefunguje, ľudia si doma sami v obrovských nádobách z ropy sami vyrábajú naftu na varenie a kúrenie. Zahrievajú to plameňom, často to celé exploduje a vznikajú obrovské popáleniny po celom tele. V priebehu niekoľkých mesiacov sme sa teda preorientovali z operačnej sály pre vojnové zranenia na špecializovanú nemocnicu na komplikované popáleniny.

V čom vás zmenila takáto práca?

Oveľa viac si užívam, že keď prídem domov, je tu elektrika, často tečie aj teplá voda. Keď sa mi niekto sťažuje, že tu nič nefunguje a je to drahé, pýtam sa: čo si mal včera na večeru? A predvčerom? Lebo sú ľudia, ktorí celý život, každý deň, na raňajky, obed aj večeru jedia stále tú istú kašu.

Toto hovorí väčšina ľudí, ktorí videli chudobu, ale väčšinou to na nás ostatných nemá veľký účinok, že by sme sa začali radovať z každého jedla – je takáto skúsenosť vôbec prenosná?

Asi nie je. Mne tiež dedko ako dieťaťu hovoril: mal by si spoznať, čo je to hlad, a ja som sa tomu smial. Keď človek raz zažije naozajstný hlad, začne sa správať inak a premýšľať inak. Prenosné to však nie je, ak to nezažijete alebo nevidíte veľmi zblízka.

[content type="citation"]Po každej katastrofe vyrastajú nové neziskovky ako huby po daždi[/content]

Ako medzi neziskovkami rozpoznám tie, ktoré sú seriózne a pomáhajú najefektívnejšie?

Treba sa asi pozrieť, aké projekty už robili a aké majú výsledky. Po každej katastrofe vyrastajú nové neziskovky ako huby po daždi – napríklad tsunami v Ázii bolo okolo Vianoc, vybralo sa vtedy neuveriteľné množstvo peňazí na pomoc obetiam tej strašnej katastrofy. Neziskovky tam prišli a začali sa takmer doslova biť o to, kto bude kde pracovať. Preto sa postavilo aj veľa vecí, ktoré nekopírovali potreby miestnej populácie.

Napríklad?

Bol som tam po čase súkromne a videl som napríklad novopostavené rybárske domčeky. Boli už vybývané, zostali z nich len steny podomleté morskou vodou. Lebo neziskovky sa tam tak tlačili, že už nebolo kde investovať, tak stavali domčeky priamo na pláži... a ako je príliv a odliv, tak ich zničil, mali skrátka stáť o pár metrov ďalej. Ale nechcel by som kritizovať neziskovky.

Ale asi by ste mali, lebo inak sa ľudia nenaučia medzi nimi rozlišovať.

Myslím, že organizácie, ktoré získavajú peniaze nie na konkrétnu katastrofu, ale pravidelne, majú viac času a priestoru premýšľať, ako bude efekt z nich čo najvyšší. Zaujímať sa potom treba aj o to, koľko z peňazí míňa neziskovka na vlastnú správu a koľko sa reálne dostane na pomoc ľuďom. Keď si nejakú vyberáte, pozrite sa na ich web, otvorte si finančné výkazy, pokojne im pošlite mail a aspoň uvidíte, či sa niekto nad vašou otázkou reálne zamyslí, alebo odpovie nejaký automat.

Aký druh pomoci je podľa vás najefektívnejší?

Pri akútnej pomoci, keď treba napríklad ošetrovať zranenia, veľa nevymyslíte. Pri rozvojovej pomoci už treba naozaj rozmýšľať, čo ľudia potrebujú. Jedna neziskovka napríklad začala v Afganistane stavať školy a riešila otázku, ako v nich zabezpečí vyučovanie a učiteľov.

Bol tam bystrý človek, ktorý povedal: my školy len staviame, aby sa deti mohli učiť v príjemnom prostredí, ktoré ich bude motivovať a budú tam rady chodiť. Ale nemáme ambíciu organizovať výučbu, vzdelávací systém si miestni musia vytvoriť sami – sú to predsa ich deti. To je, myslím, dobrý prístup, pomôcť ľuďom, aby si pomohli sami.

Ako často sa to darí?

Asi pred rokom mi v krčme jeden chlapík vravel: vy len vyberáte množstvo peňazí a potom ich rozhadzujete. Ako som mal už v sebe dve pivká, nechcel som sa s ním hádať, vravím: máš úplnú pravdu. Robíme, čo sa dá, aby to bolo efektívnejšie, nie vždy sa nám to darí, ale snažíme sa už 40 rokov nejako to zlepšovať.

Ale keď za tebou do nemocnice príde žena, ktorú päť dní znásilňovalo osem chlapov, tak ju nezaujíma, či je to drahé alebo nie. Buď ju dáme nejako dohromady a ona to ešte ďalej skúsi, alebo ak to nedokážeme, tak sa pôjde zabiť.

Pri pive môžeme debatovať, či sa vyhadzujú peniaze, ale v konkrétnom momente je to o tom, či tomu človeku pomôžete alebo nie, a tá hranica je veľmi ostrá.

Raz v Sudáne som mal na jednom mieste na starosť logistiku dovozu ľudí a materiálu. Zdravotná sestra mi tam ukázala dva prípady. Bola tam možno 21-ročná žena v kóme. Táto umrie, vraví mi sestrička. A potom malé dieťa, to umrie tiež. Pýtal som sa, či by sa predsa len nedalo nič robiť, ale vysvetlili mi, že potrebuje transfúziu, na mieste sa to nedalo urobiť, bolo to stratené.

Helikoptéra mi práve priniesla nejaké balíky, poznal som pilotov, tak som išiel za jedným a vysvetlil situáciu. On sa pozrel na dieťa a povedal – nie je to úplne podľa predpisov, ale vezmem ho. A 8-mesačné dieťa aj s mamou odviezol.

Čo sa s ním stalo?

O dva roky neskôr som bol znova v Sudáne a kamarátovi sa podarilo spojiť sa s tou rodinou. Celý rozžiarený mi povedal, že dievčatko stále žije a chodí do škôlky. Vtedy by ste na mňa mohli nahádzať akékoľvek problémy, nič by mi neprekážalo.

Počas toho, ako sa rozprávame, vo svete umrelo množstvo ľudí. Možno bol medzi nimi nejaký talentovaný jedinec, ktorý keby dostal možnosť vyštudovať, bol by nový Edison alebo by ľudstvu inak pomohol. Keď to mám povedať okrídlene, tak keď sme zachránili len jedného človeka, ktorý vďaka tomu rozvinie svoj talent, tak to podľa mňa má zmysel.

[content type="citation"]Zrútiť sa nesmiete. Zrútia sa tí kovboji, ktorí chcú zachrániť svet[/content]

Ktorá misia bola pre vás najťažšia?

Z psychického hľadiska Somálsko. Lebo tam sa naozaj bojíte a je problém plniť aj základné úlohy, pre ktoré tam ste.

Čoho sa bojíte?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3G58 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu