V Mali sprevádzal francúzskych vojakov, keď oslobodzovali Afričanov od islamistov. V zničenom sýrskom Aleppe fotil nemocnicu, ktorá po bombardovaní už neexistuje. Začínajúci slovenský vojnový fotograf VICTOR BREINER.
Práve ste sa vrátili z Mali, kde ste sprevádzali francúzskych vojakov. Ako ich vítali Malijčania?
Videli sme dedinčanov, ako vítali francúzske konvoje, ktoré tiahnu na sever, niektorí boli "zabalení" vo francúzskych vlajkách. Na prvý pohľad je zrejmé, že verejnosť vníma Francúzov a ich prítomnosť veľmi pozitívne. Po francúzskej intervencii sme boli jednými z prvých novinárov v oblasti. Malijčania vstup francúzskej armády do vojny vítajú aj preto, že nie je tak celkom cudzia. Mali je bývalou francúzskou kolóniou a tiež preto, že väčšinové obyvateľstvo praktizuje umiernený islam a s jeho radikálnou formou, ktorú im vnucujú malijskí rebeli, nechcú mať nič spoločné.
Čo si o islamistoch myslia obyčajní Malijčania?
Malijčania sú moslimovia, no verejný život je na prvý pohľad veľmi podobný nášmu a veľmi liberálny v porovnaní s krajinami Blízkeho východu. Prejavy náboženskej viery sa nikomu nevnucujú a liberálne založení ľudia nie sú nijako znevýhodňovaní či perzekvovaní. Tento spôsob života je, samozrejme, v priamom rozpore so šaríou, ktorú chcú presadiť rebeli na okupovaných územiach.
Ako sa k vám novinárom správali francúzski vojaci?
Veľmi profesionálne. Strávili sme deň s jednotkami námornej pechoty a cudzineckou légiou. Vozili sme sa v obrnenom transportéri zo stanovišťa na stanovište. V tom čase boli rozmiestení na strategickej ceste a moste, ktorý spája rebelmi okupovaný sever krajiny s juhom, kde je hlavné mesto Bamako. Armáda však veľmi prísne kontroluje prístup novinárov a nedovolí im prístup na front, takže priamych bojov sme sa nezúčastnili. Je to, samozrejme, zámer, vedia, že prezentácia násilia v médiách ovplyvní verejnú mienku a nie je práve v prospech francúzskej intervencie. Za to už bola tvrdo kritizovaná medzinárodnými novinárskymi organizáciami. Nie je jednoduché dostať sa k informáciám.
Pravdou je, že Francúzi zabili stovky militantov, fotografie z tvrdých bojov sa nedostali von. Nepokúšali sa nezávislí fotografi dostať na frontovú líniu?
Pravdaže. Je tu však malý problém, aj keby sa niekomu podarilo dostať sa na front bez vedomia Francúzov. Miestni rebeli používajú ako bežnú prax na zaobstarávania si prostriedkov výkupné a byť unesený je prakticky takmer isté. Západný novinár je jackpot. A potom ak vbehnete medzi Francúzov na územie, kde nemáte čo hľadať, tak vás eskortujú preč a vaša práca sa skončila. Vo vojnovom konflikte sa nedá pracovať „voľne“. Novinári musia spolupracovať s jednou stranou, ideálne potom aj s druhou.
Člen francúzskej námornej pechoty počas hliadky na strategickej ceste zo severu Mali do hlavného mesta Bamako.
Ako veľmi cítiť vojnu v Mali?
Boje sú vážne, je tam množstvo utečencov, mŕtvych militantov aj civilných obetí. Pre spôsob, akým sa Francúzi správajú k tlači, sa o bojoch svet nedozvie veľa. V hlavnom meste Bamaku ide o život. Cítiť tam zvýšenú aktivitu miestnej armády v uliciach. Ambasády cudzích štátov a najmä tá francúzska sú zabarikádované a dobre strážené. Nikde na svete som nevidel také prísne bezpečnostné opatrenia a kontroly ako na letisku v Bamaku.
Mali ste z toho pocit, že to bude blesková vojna alebo môže ísť o nový Afganistan?
Kto by tvrdil jedno alebo druhé, tak len špekuluje. Francúzske médiá už síce hovorili o „Malistane“, no to sú predčasné závery. Militantov donútili k ústupu a s veľkou pravdepodobnosťou zmenia taktiku boja z priamej konfrontácie, ako to bolo doteraz, na guerillovú vojnu. Míny, nástražné zariadenie, samovražední atentátnici. Vysoký diplomatický zdroj v Bamaku mi hovoril o „infiltračnom tlaku“, čo znamená, že existujú indície, podľa ktorých sa militanti snažia zaútočiť priamo v hlavnom meste.
V Mali ste sprevádzali francúzsku armádu, v Sýrii ste boli nedávno na vlastnú päsť. Sú v niečom tie konflikty podobné?
To je veľmi široká otázka. Bojuje sa tam, ľudia umierajú, opúšťajú domovy. V tom sa nelíšia od iných konfliktov. No zblízka sú veľmi rozdielne. V Sýrii nejde o náboženský, ale o mocenský konflikt. Prezident Bašar Asad vedie tvrdú vojnu proti vlastným ľudom. Spočiatku aby si udržal moc, dnes aby prežil. Čím dlhšie konflikt trvá, tým je viac pravdepodobné, že Asadovým pádom sa vojna neskončí. Sýrski povstalci už dlho a márne žiadajú o intervenciu zvonku. V Mali bojujú Francúzi. Do Sýrie sa nedostáva takmer žiadna humanitárna pomoc, v Mali to nie je problém. Vojnou sužovaní Sýrčania sú bez základných energií a potravín, trpia zimou, v Mali je teplo.
Bolo ťažké pre vás dostať sa do Sýrie? Mali ste víza?
Víza udeľuje sýrske ministerstvo informácií novinárom, ktorí pracujú pre významné médiá a nikdy nepracovali na strane rebelov zo Slobodnej sýrskej armády. Len hŕstka kolegov takéto vízum dostala. Väčšina do krajiny prichádza bez víz. Buď nelegálnym prechodom cez hranicu z Libanonu, alebo z Turecka, kde hranicu kontrolujú rebeli. Potom je to viac či menej ako iný prechod hranicou. Dostanete aj pečiatku.
Kurdský rebel sa prechádza zničeným mestom Aleppo.
Dá sa tam napojiť na sýrsku armádu?
Spolupracovať s vládnymi jednotkami sa nedá. Novinári, ktorí im padli do rúk, sú dodnes nezvestní, ako napríklad americký novinár Austin Tice, ktorý je pravdepodobne vo väzení v Damasku. V lepšom prípade. Novinári preto pracujú na strane rebelov.
Je ťažké sa na nich nakontaktovať?
V lete 2012, keď rebeli obsadili severnú časť krajiny, sa dalo veľmi pohodlne prejsť z Turecka. V Aleppe, kde som strávil niekoľko týždňov, novinárom pomáhali miestni aktivisti. Mladí muži vo veku 20 – 25 rokov, ktorí fotografujú a filmujú boje a udalosti vo svojich mestách, štvrtiach a uploadujú ich na internet. Bolo obdobie, keď zahraničné médiá nemali k dispozícii iný materiál. Oni sú skutoční novinári sýrskej občianskej vojny. Títo chlapci, ktorí vedia trochu po anglicky, boli spočiatku hlavnou oporou tej malej hŕstky zahraničných novinárov. Po nejakom čase sme za ich služby začali platiť primerané sumy. Za transport, palivo a ich prácu. A tak je to správne.
Ako s vami komunikovali rebeli? Obmedzovali vás nejako v práci?
Väčšina rebelov prítomnosť médií víta. Málokedy sa mi stalo, že som nemohol fotiť alebo ma niekam nepustili. Ak človek zváži osobné riziká, má prístup prakticky všade. To je hlavný rozdiel, ak by som mal porovnávať prácu v Mali.
Sú náklady v Sýrii vyššie ako na začiatku?
Všeobecne náklady na život sa zvýšili. Cena potravín a paliva stúpla asi o 400 percent. Predstavte si to. Nemáte prácu, môžete si kúpiť sotva chlieb. Elektrina nefunguje, rovnako ako tečúca voda. Na mesto padajú delostrelecké granáty a bomby z lietadiel. Sýrčania to nemajú ľahké.
Chcú zmenu?
Majú plné zuby vojny a krviprelievania. Od začiatku konfliktu zomrelo vyše 70-tisíc ľudí. UNHCR registruje vyše pol milóna utečencov.
Čo si myslia o Asadovi?
Časť obyvateľstva podporuje režim, časť ho nenávidí. Sýria je etnicky rôznorodá krajina. Po desaťročiach sa z Asadovcov stal kult. Svadobčania sa často fotografujú pri portréte Asada a takýto portrét potom zdobí ich obývačku. Vládni vojaci ho majú často vytetovaného na hrudi. Asad nie je len prezident. Niekedy jeho postava pripomína až náboženskú ikonu.
Fotografovali ste život v bombardovanej nemocnici v Aleppe. Tá už neexistuje, čo sa stalo?
Nemocnica Dar Al-Shifa v Aleppe (Dom zdravia), ktorá poskytovala mesiace neustálu pomoc obetiam bombardovania, bola koncom novembra cielene zameraná a úplne zničená. Zomrelo tam asi tridsať ľudí, jeden lekár a jedna sestrička. Práve ona sa niekoľko týždňov predtým zamilovala do vojaka, ktorého ošetrovala. Krátko nato mali svadbu. Takýchto príbehov je neúrekom. Ľudia nechcú vojnu.
Nemocnica Dar Al-Shifa už neexistuje. Zbombardovali ju sýrske vládne jednotky.
Čo sa stalo s lekármi?
Hlavný lekár doktor Osman prežil. Druhý to šťastie nemal. Doktor Osman už pravdepodobne pracuje v inom zariadení, ale už sa o tom nevie. V decembri som sa zhováral s predsedom zväzu lekárov Aleppa. Doktor, ktorý nechcel prezradiť svoje meno, nás výnimočne prijal vo svojej kancelárii, v jednej z nemocníc v meste. Študoval vo Veľkej Británii. Plynulou angličtinou nám ihneď zakázal v objekte fotografovať, s tým, že Dar Al-Shifa cielene zničili práve pre publicitu zahraničných médií.
Videli ste tam veľa krvi, robí to s vami niečo?
Pravdaže robí. Ale ja sa môžem zbaliť a nasledujúci deň budem večerať v Turecku. Plné menu s dezertom. Príbehy o novinároch ma nezaujímajú. To nie je dôležité.
Na jednej vašej fotografii drží samopal malý chlapec. Videli ste tam bojovať aj deti?
Ženevská konvencia zakazuje nasadzovanie neplnoletých vojakov. Videl som chlapcov vo veku okolo šestnásť rokov, mladších nie. Nie sú do toho nijako nútení. To však nič nemení na skutočnosti, že to nie je legálne a správne. Je zodpovednosťou veliteľa neplnoletého chlapca odmietnuť. Často sa to nerobí.
Ako veľmi je zničené Aleppo? Dá sa tam ísť niekde vôbec na kávu?
Veľmi. Reštaurácie, hotely či čokoľvek podobné, samozrejme, už dávno neexistuje. Káva sa dá kúpiť len na stojato na ulici.
Skúšali ste sa dostať aj do Damasku?
Do Damasku sa dostať nedá. Alebo inak povedané, je to veľmi, veľmi riskantné a osobne mi to za to nestojí. Poznám zopár kolegov, ktorí sa o to pokúšali. Podarilo sa to len jednému. Ostatní sa vrátili a boli radi, že sú radi.
Stretli ste tam aj iných reportérov? Chodia spolu do terénu alebo skôr na vlastnú päsť?
Pravdaže, poznáme sa medzi sebou prakticky všetci, čo pracujú v Sýrii alebo pri iných konfliktoch. Niekto rád pracuje sám, iní uprednostňujú skupinu. Agentúrni fotografi, ktorých fotografie ste mali aj v SME, napríklad pracovali v skupine štyroch až šiestich ľudí. Osobne sa cítim dobre vo dvojici, maximálne trojici. Väčšie skupiny sú menej mobilné a priveľa názorov je často na obtiaž. Vzťahy sú až na minimálne výnimky veľmi priateľské. Novinári si pomáhajú, vymieňajú informácie, kontakty. Je to prostredím a skutočnosťou, že väčšina svoju prácu robí z presvedčenia. S takými ľuďmi sa spolupracuje dobre.
Rebeli oddychujú počas rádiovej komunikácie s veliteľstvom.
Sledujete prácu kolegov? Čie fotky sa vám zdajú najlepšie?
Asi sa nedá hovoriť o najlepšej fotografii alebo autorovi. V Sýrii pôsobilo alebo ešte stále pôsobí veľa výborných fotografov. Napríklad talianski Giulio Piscitelli, Alesio Romenzi, Cesare Quinto, Fabio Bucciarelli či španielski Manu Brabo, Maysun, Richard Garcia Villanova, Javier Manzano...
Predávate fotky zahraničným médiám, dá sa z toho vyžiť na voľnej nohe?
Dá. No rozhodne nie som bohatý.
Ako ste sa dostali k vojnovej reportáži?
Fotografovať konflikt som chcel od momentu, keď som zistil, že sa to robí. Krok za krokom, trvalo potom veľmi dlho, kým som sa cítil pripravený.
Čo vás na tej práci láka?
Sme zvedaví. Radi vidíme veci a udalosti na vlastné oči. Niektorých fotografov a novinárov motivuje myšlienka, že ich práca pohne verejnou mienkou, ktorá zas ovplyvní politickú agendu a pomôže ukončiť ten či onen konflikt. Dnes vieme, že v súčasnosti je to už prakticky nemožné. Je však dôležité zachytávať historické udalosti. Autentické dobové fotografie alebo filmy sa stávajú súčasťou kultúry a povedomia.
Aká bola vaša prvá skúsenosť s vojnou?
Prvé, čo som videl asi minútu potom, čo som vystúpil v Aleppe z auta, bol asi desaťročný chlapec, ktorému mínometný granát skoro odtrhol nohu. Človek má veľa otázok. No robí len to, čo môže a verí, že to má zmysel.
Viete si predstaviť, že by ste fotili vojnové konflikty celý život?
Úprimne povedané, neviem. To je skôr otázka na moju priateľku.
