Šesťdesiattri rokov a sedem mesiacov, ktoré strávila na britskom tróne, dalo tejto epoche prívlastok viktoriánska. Kým spočiatku, v štyridsiatych rokoch 19. storočia, krajinu ovládali sociálne otrasy, neskôr nasledoval hospodársky a politický rozmach ostrovného kráľovstva.
Posledným ťahom na obraze „sveta, ktorý je čoraz viac britský“, bolo udelenie štatútu britského domínia Austrálii. Stalo sa tak tri týždne pred smrťou kráľovnej. Veľká Británia vtedy ovládala veľkú časť sveta – okrem Austrálie do impéria patrila Britská India (dnešná India spolu s Pakistanom a Bangladéšom), Kanadské domínium, Nový Zéland, Malajzia, Rodézia, Bečuánsko a dnešná Juhoafrická republika, Nigéria, Britská východná Afrika, okupovaný Egypt, ako aj anglicko-egyptské kondomínium Sudán.
V slávnej knihe Dejiny po anglicky hovoriacich národov Winston Churchill napísal: „Nová britská ríša či Spoločenstvo národov bola založená na základe konsenzu a dobrovoľného spojenia autonómnych štátov pod záštitou Koruny.
Po smrti kráľovnej Viktórie sa zdalo, že problémy minulých storočí sú na najlepšej ceste k postupnému vyriešeniu. V Európe sa však medzičasom začala zdvíhať neskrotná a vulkanická energia teutónskej rasy, ktorú až dosiaľ tlmila jej politická roztrieštenosť a prežívajúce stredoveké vládne formy.“
S vôľou a túžbou
V roku 1837 zomrel kráľ Viliam IV. Tento vraj komický, netaktný a smiešny panovník prispel k oslabeniu prestíže britskej monarchie, ktorú bolo ochotných chrániť stále menej obyvateľov krajiny. Ako sa neskôr ukázalo, zachrániť to mala Viliamova neter Viktória.
V tom čase mala ešte len osemnásť. Narodila sa 24. mája 1819 v londýnskom Kensingtonskom paláci ako jediná dcéra Eduarda, vojvodu z Kentu. Ten krátko po jej narodení zomrel a Viktória sa automaticky stala následníčkou trónu. Z pochopiteľných dôvodov - jej traja strýkovia síce mali prednosť, ale nemali nijaké legitímne deti, ktoré by prežili.
Viktóriu vychovala jej nemecká matka Viktória, ktorú údajne šokoval spôsob vyjadrovania a zvyky kráľovských strýkov. Svoju nadanú a svedomitú dcéru držala v paláci mimo kráľovského dvora a verejnosti. Preto veľmi neprekvapuje, že o jej povahe a schopnostiach nemal v čase nástupu na trón takmer nikto ani potuchy.
Neskorší premiér, lord Palmerston k tomu poznamenal: „Len veľmi málo ľudí malo možnosť urobiť si o princeznej správny úsudok, ale ja som sa vždy prikláňal k názoru, že je to obdivuhodne nadaná osobnosť s pevným charakterom.“
Sama Viktória si v predvečer nástupu na trón 20. júna 1837 zapísala do denníka: „Keďže sa prozreteľnosť rozhodla uviesť ma do tohto postavenia, vykonám všetko, čo bude v mojich silách, aby som svoju povinnosť voči tejto krajine splnila. Som veľmi mladá a v mnohých ohľadoch, aj keď nie vo všetkých, neskúsená, ale viem celkom určite, že len málokto má takú vôľu a skutočnú túžbu vykonať všetko, čo je nevyhnutné a správne, než ja.“
Kráľovná Viktória mala s manželom Albertom deväť detí. Na obraze je prvých
päť – Viktória, Eduard, Alica, Alfréd a Helena. Najstaršia dcéra Viktória
bola manželkou nemeckého cisára. Najstarší syn Eduard sa po matkinej smrti
stal britským kráľom. Súčasná kráľovná Alžbeta II. je jeho pravnučkou
Viktória a Albert
Nebolo to bez problémov. Na to, aby sa Viktória mohla stať právoplatnou kráľovnou, sa musela vydať a porodiť dieťa. Prikazoval jej to totiž zákon o nástupníctve. Vo februári 1840 sa teda vydala za bratranca, princa Alberta zo Saska – Koburgu.
Ako jazykom sebe vlastným píše Churchill: „Princ bol čestný a zásadový muž so širokým okruhom záujmov a ušľachtilými ideálmi. Celých dvadsaťjeden rokov, až do predčasnej smrti, žil s panovníčkou v šťastnom manželstve. Ktoré svojou príkladnosťou napĺňalo nadšením srdcia všetkých poddaných.“
Princ Albert spočiatku narážal na silný odpor vysokopostavených politikov, ktorí mu nechceli priznať miesto v parlamente a až do roku 1857 kvôli nim nezískal ani titul princa manžela. Získal však srdce a pozornosť manželky a stal sa jej, namiesto dovtedy dominantného predsedu vlády lorda Melbourna, politickým poradcom. Boli to vraj práve títo dvaja muži, ktorí kráľovnú naučili, ako vládnuť v konštitučnej monarchii, kde má panovník príliš málo právomocí, ale môže požívať veľký vplyv.
Ukázalo sa to už na začiatku vlády, keď kráľovná s neobyčajne silnou vôľou podporovala stranu whigovcov (predchodkyňa Liberálnej strany). Vďaka Albertovi začala aspoň na verejnosti zachovávať dojem nestrannosti a svoju dôveru vkladať vždy do toho predsedu vlády, ktorý mal v Dolnej snemovni väčšinu.
Mimochodom, nebolo ich málo. Počas Viktóriinej vlády sa na čele dvadsiatich vlád vystriedalo desať ľudí. Z manželstva Viktórie a Alberta sa v priebehu rokov 1840 – 1857 narodilo deväť detí, z ktorých väčšina sa oženila do iných európskych kráľovských rodín.
Slabý trón
Pre Viktóriu bola vláda nad kráľovstvom a spolupráca s politikmi ťažšia ako pre jej predchodcov. Kým takí Stuartovci ešte v sedemnástom storočí, pred revolúciou, držali kráľovstvo, ako keby to bola ich vlastná nehnuteľnosť, hannoverský rod, z ktorého pochádzala aj Viktória, na tom bol horšie.
Aj v sedemnástom storočí síce bola „kráľovská strana“ v parlamente ešte stále dôležitejšia ako formálne rozdelenie na whigovcov a toryovcov, to sa však postupne menilo. V devätnástom storočí sa aktívna úloha monarchu stále zužovala a kabinetní ministri zastávali aj vďaka rozšíreniu hlasovacieho práva stále sebavedomejšie postavenie.
K popularite monarchie neprispeli ani Viktóriini predchodcovia. Kým Juraj IV. si zavaril milostným pomerom (a ešte k tomu s katolíčkou), Viliam IV. vyvolal niekoľko ústavných kríz. Viktória však do politiky vstupovala so sebavedomím.
Už v roku 1839, keď ministerský predseda Melbourne ponúkol svoju rezignáciu, ho Viktória udržala v úrade ďalšie dva roky. Vychádzala aj s Melbournovým nástupcom Robertom Peelom, ktorý v nej síce vzbudzoval dojem necitlivého a neohrabaného muža, ale nakoniec ho akceptovala. Kráľovná sa zaujímala aj o zahraničnú politiku a usilovala sa o zlepšenie vzťahov s Francúzskom a túto krajinu niekoľkokrát navštívila.
Veľmi vážny problém však nastal v Írsku, ktoré bolo v tom čase celé pod britskou nadvládou. V roku 1845 tu vypukol zemiakový hladomor, ktorý nakoniec vyhnal viac ako milión Írov za more. Kráľovná robila, čo mohla a hladujúcim darovala viac peňazí ako ktorákoľvek iná súkromná osoba.
Viktoriánska doba
„Viktoriánska doba v Anglicku, podobne ako vo Francúzsku vláda Ľudovíta Filipa, bola obdobím stredných tried,“ píše v knihe Dejiny Anglicka románopisec a historik André Maurois. Tieto triedy nakoniec krajinu demokratizovali a už od začiatku storočia industrializovali.
Ako píše Maurois, spojenectvo whigovcov a stredných tried tiež prenikavo zmenilo mravy: „Veľa významných príslušníkov buržoázie, ktorí vtedy tvorili novú priemyselnú oligarchiu, pochádzalo z nonkonformistických rodín. Puritánsku prísnosť si zachovali aj tí z nich, ktorí už neboli veriacimi puritánmi, a spojenie mravnej disciplíny s obchodným úspechom nebola náhoda.“
V mnohých prípadoch bolo vraj príčinou pozemského úspechu samo náboženstvo. Thomas Cook, ktorý založil najznámejšiu britskú cestovnú kanceláriu, bol baptistickým misionárom, ktorý organizoval výlety pre zhromaždenia abstinentov a nedeľné školy.
Kvaker John Cadbury založil najväčšie čokoládovne aj preto, že čokoláda bola najúčinnejším spojencom kazateľov v boji proti alkoholu. Spoločnosť sa zmenila, ale zmenila sa aj Viktória. Dokonca tak, že si raz Melbourne povzdychol: „Tá prekliata mravnosť privedie nakoniec všetkých do záhuby.“
Ako to zhrnul Maurois: „Monarchia, aristokracia aj literatúra pochopili, že v tomto novom svete by výstrelky samopašného libertínstva alebo prílišná úprimnosť boli nebezpečné pre ich výsady. Za účelom získania dôvery a úcty ľudových vrstiev si vládnuce triedy osvojili cnosť, keď už nie skutočnú, tak aspoň formálnu v podobe konvencií a vonkajších znakov.
Z týchto znakov sa veľmi skoro stal zvyk.“ Možno by to niekto nazval pretvárkou, isté je, že výmena stála za to. Kým whigovci obetovali pre spojenectvo slobodu svojich mravov, buržoázia sa vzdala radikálnych myšlienok.
Kráľovná Viktória so svojím škótskym sluhom Johnom Brownom na zámku
v Balmorale v roku 1863. V čase po Albertovej smrti sa veľa špekulovalo
o tom, že ich vzťah prekročil hranicu panovníčka – sluha
Impérium a rozpory
Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Kým na kontinente zúrili koncom štyridsiatych rokov revolúcie, nasledované pritvrdením politického režimu, Veľkú Britániu v jej sociálnom a industriálnom rozvoji nebrzdilo nič.
Ruku v ruke s rozvojom sa objavila aj viera vo vedecký a hmotný pokrok. Tá dostala svoj dokonalý výraz v roku 1851, keď na podnet princa Alberta usporiadali Veľkú londýnsku výstavu, ktorá demonštrovala vtedajšiu britskú dominanciu nad celým svetom.
Výstavu videlo šesť miliónov ľudí, z ktorých mnohí nikdy v živote necestovali mimo svojho grófstva. Také množstvo návštevníkov umožnila najmä prudko sa rozrastajúca sieť železničných tratí, slúžiaca priemyslu i obyvateľstvu. Prvýkrát v dejinách sa dalo z akéhokoľvek miesta vo Veľkej Británii dostať za jediný deň do Londýna.
Veľa ľudí začalo pociťovať svoju „britskosť“. Všetko však nebolo úplne ružové. Bolo to práve ostrovné kráľovstvo, kde Karl Marx a Friedrich Engels napísali prvú spoločnú prácu Podmienky robotníckej triedy v Anglicku. Hoci sa dodatočne ukázalo, že autori trochu preháňali, rozhodnutie vyšších a stredných tried, vylúčiť rozširujúce sa robotníctvo z politického rozhodovania, nebolo najrozumnejšie.
Ale napriek tomu na tom boli britskí robotníci, minimálne čo sa týka občianskych práv, lepšie ako iní. V roku 1877 dal ministerský predseda Benjamin Disraeli volebné právo priemyselným robotníkom, a v roku 1884, za jeho nástupcu Williama Gladstona, získali právo voliť aj poľnohospodárski robotníci.
Podobne ako Británia rástla vnútri, rozširovala sa aj za svojimi hranicami. Hoci po strate Spojených štátov na konci 18. storočia záujem o impérium trochu upadol, Británia si stále nechávala Indiu, Kanadu či trestaneckú kolóniu v Austrálii, teda kostru budúcej ríše.
V druhej polovici 19. storočia nastal opätovný záujem o nové kolónie. Afriku, „svetadiel, vymyslený Prozreteľnosťou, aby slúžil Forreign Office“, si kus po kuse rozoberali európske mocnosti. Hoci Briti si z Afriky odkrojili obrovské územie, najviac ich aj tak zaujímala India.
V roku 1857 tu však vypuklo v domorodých indických plukoch povstanie. Odvetné opatrenia po vojenskej vzbure, pri ktorých povstalci pozabíjali množstvo ľudí, boli podobne brutálne.
Výsledkom bolo, že všetky britské kolónie a protektoráty na indickom subkontinente boli formálne včlenené do Britského impéria. A tiež to, že v roku 1876 sa Viktória stala indickou cisárovnou.
Problémy s liberálmi
V tom čase bola už pätnásť rokov vdovou. Po Albertovej smrti v roku 1861 sa Viktória čiastočne stiahla do ústrania. Fakt, že sa „vdova z Windsoru“ izolovala, však znižoval popularitu monarchie a posmeľoval republikánske hnutie.
Počas tohto obdobia mala tiež dosť zvláštny vzťah s osobným sluhom Johnom Brownom, neskôr spracovaný vo filme pani Brownová. Ministerským predsedom sa však utiahnutosť jej veličenstva nepáčila. Keď sa koncom roku 1868 stal premiérom Gladstone, prehováral ju, aby sa vrátila do verejného života. Nakoniec sa to však podarilo až Disraelimu, ktorý jej bol osobne sympatickejší.
Problémom bolo, že odvtedy už nekonala nestranne, ale v prospech toryovcov. Svoj značný politický vplyv využívala proti liberálnym reformám a zo všetkých síl pomáhala k víťazstvu konzervatívcom. Dokonca vraj oberala svojich ministrov o čas a energiu tým, že museli tráviť množstvo času riešením jej osobných malicherných problémov.
Nakoniec sa však zmierila aj s liberálmi. Gladstone, ktorý neskôr opäť vystriedal Disraeliho, na odplatu dbal o to, aby sa panovníčka nezúčastnila na žiadnych politických rokovaniach a aby tak jej nesúhlasné poznámky neprenikli na verejnosť. Bez ohľadu na problémy s Gladstonom, v roku päťdesiateho výročia na tróne (1887, dva roky po Gladstonovom odchode) už bola kráľovnina povesť a povesť monarchie zase bez poškvrny.
Impérium
Keď Viktória 22. januára 1901 zomrela, Anglicko malo za sebou dlhé obdobie bez občianskej vojny a oveľa prenikavejšiu revolúciu, ako bola tá v roku 1688. Kráľovstvo už nebolo impériom len podľa mena, ale aj v skutočnosti. Populácia Spojeného kráľovstva sa za ten čas takmer zdvojnásobila. Ešte dlho však pretrvávala detská práca či zlé podmienky pre robotníkov.
Viktória povzniesla dôstojnosť kráľovského dvora a jej zásluhou sa konštitučná monarchia stala všeobecne prijímanou formou vlády. Ako píše Maurois: „Bola natoľko múdra, že sa v prípade sporu so svojimi ministrami vždy podvolila, ale zachovala a žiadala tri základné práva: právo pýtať sa jej na vlastný úsudok, právo povzbudzovať a právo varovať.“
Viktórie po celom svete
Britská kráľovná Viktória mala to šťastie, že je po nej pomenovaných množstvo budov, miest či celých oblastí. Vďačí za to nielen svojmu dlhému vládnutiu a popularite, ale aj faktu, že v druhej polovici devätnásteho storočia bolo ešte stále čo objavovať.
Podľa britskej panovníčky je pomenovaný jeden z austrálskych spolkových štátov. Územie, na ktorom leží, v roku 1851 britská vláda odčlenila od Nového južného Walesu a vytvorila novú Viktóriinu kolóniu. Keď sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia uvažovalo o mene britského domínia, ktoré sa dnes volá Kanada, medzi návrhmi boli aj mená Victorialand či Victorialia. Mimochodom, za hlavné mesto Kanady vybrala Ottawu kráľovná.
Viktória zanechala svoje meno, samozrejme, aj v Londýne. Známa je stanica Victoria Station, ako aj Victoria and Albert Museum, založené v roku 1852. Územie s názvom Viktóriina zem je dokonca aj v Antarktíde. Územie objavil v roku 1841 britský kapitán, takže jeho meno bolo jasné. O niekoľko rokov neskôr objavil iný Brit najväčšie africké vodopády a ďalší najväčšie africké jazero. Ako inak, aj tie sú Viktóriine.
