Keď koncom 50. rokov minulého storočia začínala svoju medzinárodnú kariéru, mala silnú konkurenciu v Marii Callasovej. Sutherlandová (7. 11. 1926 - 10. 10. 2010) nebola zďaleka taká oslnivá krásavica a dobrá herečka ako Callasová, ale mala kvalitnejší hlas, bola technicky dokonalejšia a jej tóny boli precízne. "Keď som ju počul spievať prvýkrát, povedal som si: Bože, Callasová má problém," povedal režisér Franco Zeffirelli. Talian si najprv Sutherlandovú nechcel ani vypočuť. Bola veľmi vysoká, mala pretiahnutú tvár a údajne hrozný austrálsky prízvuk. Keď však otvorila ústa, Zeffireliho srdce poskočilo.
FOTO - SITA/AP
Bola to jeho inscenácia Lucie di Lammermoor, ktorá Sutherlandovú uviedla na medzinárodné javisko. Zostala tam celých 40 rokov. O jej talente bola presvedčená už jej matka. Sama bola slušnou sopranistkou, ale mala fóbiu z javiska. Tak sa venovala dcérinej kariére. Prihlásila ju na austrálsku spevácku súťaž, ktorej prvá cena jej umožnila štúdium v Londýne. Sutherlandová sa od 16 rokov živila sama a zdalo sa, že skončí ako sekretárka. Mama však trvala na tom, aby sa spevu venovala. V roku 1961, ráno pred jej debutom v New Yorku, Sutherlandovej mama zomrela. Speváčka však vyšla na scénu.
Vždy bola profesionálka a nechcela sklamať. Profesionálne držala pod pokrievkou rivalitu s Callasovou, nechala sa tiež nahovoriť na rôzne experimenty. Hoci začínala ako dramatický soprán, jej neskorší manžel, dirigent Richard Bonynge, ju presvedčil, aby sa začala venovať bel cantu. Urobil dobre. Sutherlandová inšpirovala ďalšie generácie speváčok, mnohé o nej hovorili ako o nedosiahnuteľnom ideáli.
Za svoju najmilšiu rolu považovala Violettu v La Traviate, preslávila ju však Donizettiho "Lucia". Na lístky ľudia stáli od rána, bežne mala aj 12-minútové stading ovation.
Pred dvomi rokmi utrpela zlomeniny oboch nôh, po ktorých sa začalo zhoršovať jej zdravie. Zomrela vo Švajčiarsku, kde žila.
