BRATISLAVA.V období Studenej vojny mohlo napätie medzi Západom a Sovietskym zväzom prerásť do masívneho vojenského stretu. Americkí a západní stratégovia správne predvídali, že v prípade masívnej konvenčnej vojny sa hlavným dejiskom stane Európa.
Po roku 1945 Sovietsky zväz posilnil svoje vojenské postavenie v Poľsku, Maďarsku, Československu, Rumunsku, Bulharsku a Východnom Nemecku.
Pri prípadnom vojenskom výpade na Západ, predovšetkým do Západného Nemecka, by Sovietsky zväz niesol obrovské riziko – ale tiež možnosť najväčšieho zisku.
Zástupné konflikty a štyri ciele
Strach z globálnej jadrovej vojny presunul vojenské strety medzi ZSSR a Západom do zástupných vojenských konfliktov (proxy war) po celom svete, napr. do Kórei a Vietnamu.
Pre istotu si NATO vypracovalo strategické plány pre možnosť rozsiahlej konvenčnej vojny v Európe:
NATO sa v prípade vojny so Sovietskym zväzom malo zamerať na štyri vojenské ciele:
- Získať prevahu vo vzduchu.
- Udržať zásobovacie námorné trasy medzi Severnou Amerikou a Európou.
- Udržať územnú celistvosť Západného Nemecka.
- Vyhnúť sa použitiu taktických jadrových zbraní.
Vojnu mali rozhodnúť prvé útoky
V roku 1988 NATO plánovalo zastaviť sovietske vojská a vojská Varšavskej zmluvy hneď na nemeckej hranici. Obrana do hĺbky, ktorá preukázala svojou účinnosť v priebehu druhej svetovej vojny, by ohrozila celú západonemeckú populáciu a tiež štyridsať rokov povojnovej prestavby.
NATO plánovalo držať obranné línie kým sa “varšavské” a sovietske sily neunavia – a následne pomocou protiútokov obnoviť pôvodné predvojnové hranice.
Pozemné a letecké sily, podľa americkej vojenskej doktríny v tej dobe AirLand Battle (od roku 1982 do neskorých 90. rokov), mali hneď v prvých dňoch masívnym útokom rozhodnúť priebeh vojny. Doktrína AirLand Battle vychádzala zo skúseností izraelsko-arabskej Jomkipurskej vojny, ktorá ukázala na smrteľnosť nových konvenčných zbraní.
Stratégovia NATO si uvedomili, že v novej dobe je možné vojnu vyhrať či prehrať už v prvých masívnych stretoch.
Preto boli v prvej línii východ-západ, v rámci tzv. "doprednej (priebežnej) obrany", rozmiestnené masívne vojenské sily NATO, ktoré mali vojnu rozhodnúť už v prvých titanských bitkách.
Prísun posíl po mori
Na mori NATO plánovalo udržať otvorené námorné trasy medzi Severnou Amerikou a Európou, aby bol zaručený prísun posíl z USA a Kanady. Hliadkové lietadlá a ponorky NATO mali pátrať po sovietskych ponorkách útočiacich na zásobovacie konvoje a vytláčať ich severne za líniu Island – Veľká Británia.
V Nórskom mori NATO počítalo s nasadením troch bojových skupín lietadlových lodí. Lietadlá z lietadlových lodí mali útočiť na severné sovietske námorné základne a prenikať do sovietskeho vzdušného priestoru, aby odvrátili pozornosť od zásobovacích konvojov na trase USA – Európa.
Letecké údery námorných lietadiel rovnako cielili na sovietske základne a letiská, NATO tak chcelo odrezať sovietske ponorky od domovských základní, nechať ich na mori „vyhladovať“ a následne „loviť“.
Námorné sily NATO v Baltskom mori potom strážili Dánsko pred námornou inváziou a tiež pred prípadným vylodením poľských a sovietskych síl pri Nemeckom Hamburgu.
Cieľmi stíhačiek boli mosty aj sklady paliva
Americké stíhačky F-15 a F-16, britské Tornado ADV a nemecké F-4 Phantom museli bezpodmienečne získať prevahu v európskom vzdušenom priestore.
